Z dejín starých Slovanov (7.) ------------ 3. časť: Mocné knieža Tugomir vládlo silnému slovanskému kmeňu Havolov (Nemci ich označujú ako die Heveller) v druhej polovici 10. storočia na území dnešnej spolkovej krajiny Brandenbursko

O niekoľko rokov neskôr po lupičskom vpáde Sasov, opísanom v predošlej časti, vládne Brandenbursku a Havellandu Bogomír, ktorý bol vnukom zabitého kniežaťa Václava.

To však znamenalo, že v skutočnosti vládli kňazi, pretože on sám je sotva plnoletý; bol ešte malým dieťaťom, keď zomrel jeho otec, Václavov najstarší syn Bolilut.

Hrozba zo strany Sasov bola už takmer zabudnutá, keď sa jedneho dňa pred pevnosťou Slovanov objavila veľmi zvláštna skupina cudzích mužov a požadovala vstup do hradiska.

Bogomír, ktorý medzičasom už dozrel na muža, bol spočiatku veľmi rozhnevaný, že cudzinci, ktorí  boli zrejme  podľa všetkého až zo Saska, boli vpustení bez jeho súhlasu.  

Vodcom cudzích bojovníkov bol muž neobyčajne majestátnej, impozantnej postavy.  A na veľké podivenie tento mohutný muž – napriek tomu, že na sebe mal typické saské oblečenie – rozprával prekvapivo plynule a celkom bez cudzo znejúceho prízvuku, ľúbozvučným hevelským jazykom Slovanov.

-----------------------------------------         ------------------------------------

Z toho sa neskôr postupne vyvinula reč lužických Srbov (Lausitz Sorben), ktorí dodnes žijú vo východnom Nemecku, ako štátom uznaná svojprávna slovanská minorita (mnohí predstavitelia AfD sú jej príslušníci).

Jej  centrum  je Cottbus, ktorý má okolo 95 000 obyvateľov a je oficiálne úradne dvojjazyčným mestom. 

A v jazyku Sorbov, sorbiš, znie jeho názov Chóšebuz.

----------------------------------------              --------------------------------------

Bogomírovi radcovia, medzi ktorými boli aj príbuzní ešte z čias pred saskou inváziou, ho však chlácholili a ubezpečovali, že cudzinec nie je nikto iný ako jeho vlastný strýko.

Tugomira v tom čase Sasi zajali a uniesli. Mladý princ si na svojho strýka spomína len hmlisto, keďže sám bol v tom čase ešte malým dieťaťom.

A tak mohutného cudzinca privítali s nadšením, už ako svojho milého súkmeňovca a všetci s napätím pozorne počúvali príbeh o jeho dobrodružnom a nebezpečnom úteku zo saského rukojemníctva.

Bogomirova nedôvera dočasne mizne, ale jeho postoj sa opäť mení na otvorené a až nepriateľské odmietnutie, keď Tugomir odrazu oznámil svoj zámer prevziať regentstvo, a to dokonca s okamžitou platnosťou.

Tugomirov nárok sa stretáva so zmiešanými reakciami. Na jednej strane je legitímnym dedičom kniežacieho titulu svojho brata, keďže v nástupníckej línii stál jednoznačne pred jeho synom, svojím synovcom Bogomirom.

Na druhej strane predsa len vyrastal u Sasov a strávil medzi nimi veľa rokov. A to u viacerých predsa len budilo aj nedôveru – veď ho nepoznali.

Ale mnohým domácim Slovanom sa tiež zdalo, že je dokonca oveľa vhodnejším mužom, ako bol jeho brat na to, aby bol silným vládcom. Takže sa im veľmi pozdával.

Pokračovanie nasleduje