Z dejín starých Slovanov (4.)

Žatva bola pre starých Slovanov naplnením a absolútnym vyvrcholením leta a od jej výnosu závisel život a existencia celého kmeňa. Symbolicky bola žatva plodom milostného objatia a splynutia neba a zeme. Nebo oplodnilo a zúrodnilo zem a táto z tohto milostného spojenia zrodila plody, z ktorých sa živil život.

Religiózne pocity, ktoré naši slovanskí predkovia v dávnych časoch zažívali, mali celkom iný charakter, ako religiózne cítenie ľudí modernej doby. Ich pocity boli oveľa intenzívnejšie a vrúcnejšie, ako je to u dnešných ľudí a preto mali aj pocit väčšej blízkosti k svojim bohom, ako človek dneška.

Pre starých Slovanov platí, že hoci mali pred svojimi bohmi veľký rešpekt a vysoko si ich ctili, tak bez problémov s nimi komunikovali ako rovný s rovným. K sviatku dožiniek patrili aj rôzne iné aktivity, ako preteky v lukostreľbe, v hode oštepom, súťaž v speve starých slovanských piesní, v prednese balád a povestí. A zvlášť obľúbené boli súťaže umelcov a remeselníkov.

Starí Slovania nepoznali nijakú oficiálnu záväznú manželskú formulku, ktorou by si prisahali vernosť pred tvárou príslušného boha. Ich manželstvo nebolo oficiálnym aktom, ktorý by musela potvrdiť nejaka inštitúcia. Taký obrad zaviedlo do ich života až kresťanstvo.

Napriek tomu starí Slovania boli v tomto ohľade vysoko mravní. Oveľa mravnejší ako mnohí neskorší kresťania, ktorí často nedodržiavali ideály a morálne príkazy svojho náboženstva. Dokazuje to skutočnosť, že hoci im nikto nezviazal ruky manželským sľubom, tak aj napriek tomu starí Slovania nepoznali rozvod.

Pre dievčatá bolo nepísaným zákonom, aby šli do manželstva „nepoškvrnené“.

Dievča, ktoré by malo sexuálny kontakt už pred svadbou, by nemalo nijakú šancu, aby si ho vzal za manželku hoci aj najbezvýznamnejší muž kmeňa.

Keď žena po prvý raz prekročila prah domu svojho muža a po prvý raz s ním zdieľala lôžko, tak sa stala takpovediac jeho majetkom a patrila mu navždy. Nemohla od neho odísť, ale ani on ju nesmel vyhnať len tak z rozmaru, ak by sa mu už zunovala a chcel by si vziať inú ženu.

To bolo úplne nemysliteľné a v predstave starých Slovanov také niečo ani neexistovalo. Manželské spojenie dvoch ľudí, ženy a muža, bolo danosťou nad ktorou sa nikto nezamýšľal. Jeho posvätnosť a nerozlučiteľnosť chránila a kontrolovala verejná mienka celého klanu, či kmeňa. A tá bola neúprosná a platila vždy.

Keby sa niekto bol dopustil takého ťažkého priestupku, bol by stratil v očiach súkmeňovcov česť a postavenie a viac by nemohol mať miesto v ich spoločenstve. Postihol by ho hnev celého kmeňa so všetkými ťažkými následkami. S takým človekom by už nikto viac nehovoril a ani by si ho nevšímal. Nikto by mu viac nepreukázal nejakú službu a ani by ho o nič nepožiadal. Bol by spoločensky celkom znemožnený, a to by znamenalo, že by bol znemožnený aj existenčne a tak by mu nezostávalo nič iné ako samovražda alebo navždy odísť zo spoločenstva kmeňa.

Najväčšími prečinmi v staroslovenskej spoločnosti bolo cudzoložstvo a vražda. Už len z toho dôvodu bola manželská nevera u starých Slovanov absolútnou výnimkou a ak sa jej dopustila žena, tak muž mal právo ju beztrestne zabiť. Také zabitie sa nebralo ako vražda, ale ako obnovenie a očistenie poškvrnenej mužskej cti. Žena také práva „samozrejme“ nemala.

Nespravodlivé zvýhodňovanie mužov na úkor žien má veľmi staré korene.

Nebolo však len staroslovanským fenoménom, lebo podobný postoj voči ženám poznáme u všetkých indoeurópskych národov. Ale aj tak bolo narušenie manželstva neverou zo strany muža absolútne výnimočné.