Z dejín starých Slovanov (3.)

Starí Slovania mimoriadne obľubovali svoje veľké kultové sviatky a v priebehu roka ich slávili niekoľkokrát. Pri všetkých takých sviatkoch išlo o význačné dni, ktoré nejakým spôsobom súviseli s prírodnými javmi a úkazmi. Celú prírodu a jej vzťah k Slnku, Mesiacu a hviezdam, zažívali veľmi citlivo a mysticky-religiózne.

V ich ponímani to boli všetko živé bytosti, ktoré mali inú podobu ako ľudia. Boli presvedčení, že ich vlastný život a aj sociálne dianie ich spoločenstiev s nimi nielen veľmi úzko súvisí, ale je od nich aj bytostne a existenčne závislý. Rituálne kultové sviatky boli pre nich výnimočné dni, ktoré ich priamo spájali s cyklickými procesmi prírody a s kozmickými úkazmi a ich prostredníctvom sa cítili byť živou a jej aktívnou súčasťou. 

Tieto sviatky a ich rituálne obrady, s nimi spojené, im dodávali silu prežiť v nádeji na lepšie časy aj strastiplné a pochmúrne dni života, ktoré prinášali strádanie a nedostatok a tiež ho pozdvihovali z jeho všednosti a jednotvárnosti do radosti a zábavy.

Dni sviatkov tak reprezentovali v každodennom chaose a stereotype života určitý pevný poriadok a bezprostrednú prítomnosť staroslovanských bohov.

Cez existenciu sviatkov zažívali starí Slovania vyšší magicko-mystický princíp a poriadok prírody a počas nich oslavovali aj víťazstvo síl poriadku nad temnými a hrozivými silami chaosu. Boli spríjemnením ich života v monotónnom kolotoči rokov a žiarivými svetlami, ktoré sa pri jeho otáčkach postupne zapalovali, aby sa zakrátko opäť ponorili do temnoty a sa v nej  na jeden celý rok stratili.

V priebehu dní sviatkov sa k ľuďom približovali ich bohovia a človek vstupoval prostredníctvom kultových obradov a obiet, ktoré im prinášal, do priameho kontaktu s nimi. Bohovia sa mu zas odplácali za vernosť a pokoru svojou priazňou a svojou pomocou, ktorá neraz nadobúdala nadprirodzené dimenzie vo vnímaní starých Slovanov. Posielali ľuďom svetlo a teplo, dávali zemi vlahu, aby mali dobrú úrodu.

Každý z bohov, ktorých starí Slovania uctievali a im obetovali v príslušný sviatok, mal svoju funkciu a svoju vlastnú sféru pôsobenia. Bol to neobyčajne silný povznášajúci pocit, ktorý sa v priebehu kultových sviatkov zmocňoval sviatočne naladených ľudí.

Vtedy preciťovali priam orgasticky, naplnení prekypujúcou radosťou, blízkosť svojich bohov. Boli presvedčení, že všetko čo sa udialo, sa udialo z ich moci a z ich vôle.

Najväčší a najdôležitejší sviatok roka starých Slovanov bol sviatok dožiniek, ktorý sa oslavoval celý týždeň. Bol to prastarý sviatok a ani najmúdrejší a najskúsenejší nevedeli, kedy vznikol. Vedelo sa len toľko, že už ich dávni predkovia, ktorí prišli do povodia Wisly z ďalekého východu, hovorievali, že sa oslavoval odjakživa, teda aj v širokých nedoziernych stepiach za Volgou a Donom, kde voľakedy žili.

Starí Slovania sviatok dožiniek vnímali ako oslavu božskej úrodnosti a plodnosti zeme a keďže zem stelesňovala slovanská bohyňa Poľana, tak zároveň oslavovali v jej osobe nielen plodnosť zeme, ale aj plodnosť ženy.

Poľana bola prastará bohyňa a vo veľmi dávnych časoch, keď aj u starých Slovanov zohrávali matriarchálne štruktúry spoločenstva významnú úlohu, tak patrila spolu s Perúnom (podobne ako v indickom hinduizme bohyňa Šakti figurovala ako rovnocenné božstvo vedľa boha Šivu) k ústredným božským idolom v ich religióznych predstavách.