Z dejín starých Slovanov (2.)

Po rozpadnutí sa svetovej Rímskej ríše sa Západorímska ríša, ktorá z nej vznikla postupne čoraz viac germanizovala, až napokon zanikla a na jej území sa vytvárali početné germánske kráľovstvá a kniežatstvá.

Medzi ne sa vklínili aj dočasné silné ríše Hunov a Avarov. Najvýznamnejšie germánske ríše vytvorili Vandali, Góti, Frankovia, Longobardi a Alemani. Ale na sklonku ôsmeho storočia existovala na Západe už len jedna silná a všetko dominujúca germánska ríša, ktorá svojím významom i veľkosťou ďaleko prevýšila všetky ostatné.

Bola to ríša Frankov, ktorá sa rozprestierala na území dnešného Nemecka, Francúzska, Švajčiarska a časti Talianska a Rakúska. Mocní Frankovia sa stali dedičmi a nástupcami antického Ríma v západnej Európe. Veľmi rýchlo sa stali konkurentami starobylej cisárskej Byzancie, pričom mali niektoré germánske vlastnosti, ktoré ich predurčovali k tomu, že budú mať dlhšiu budúcnosť ako ríša Byzantíncov.

V Európe tak boli dve veľmoci, ktoré v nej mali dominovať dlhší čas. Líšili sa ale podstatne sociálnym zložením svojich spoločností i svojou ideológiou a najmä ponímaním náboženstva.

Byzantský panovník si oficiálne nárokoval na titul cisára, kým vládca Frankov sa mohol honosiť len titulom kráľa. Napriek tomu sila, ktorou disponoval franský kráľ sa prinajmenšom vyrovnala sile Byzancie. Bola taká impozantná, že sa ho obávali všetci nepriatelia a o jeho trvalú priazeň sa pokorne uchádzali všetci jeho priatelia, ako aj tí, pre ktorých bolo dôležité, aby sa nimi stali.

Moc a sláva najvýznamnejšieho franského kráľa tak veľmi ohromila aj Slovanov, že jeho meno použili na označovanie svojich vlastných vládcov. A tak vzniklo slovo a či titul – kráľ. Meno najslávnejšieho franského kráľa, ktoré v reči Frankov znelo Karl, sa v reči Staroslovákov kvôli ľahšej výslovnosti o niečo pozmenilo presunutím dvoch hlások.

Pápežská kúria, ktorá po agónii slávneho starého Ríma aj naďalej sídlila v jeho múroch, sa pri šírení kresťanstva, jeho teológie a svojho vpyvu spoliehala na svoju rafinovanú diplomaciu a neraz aj na silu franských zbraní, veď Karol Veľký bol veriacim kresťanom a uznával autoritu pápeža.

Taká politika bola veľmi prezieravá a či dokonca až vizionárska, lebo to bola práve ríša Frankov, ktorá sa už čoskoro mala stať najdôležitejším faktorom pre neustále posilňovanie všemocnej rímsko-katolickej relígie.

Na druhej strane Európy bola Byzancia, ktorá sa stala oveľa neskôr, po rozchode s Rímom a Vatikánom, baštou ortodoxného kresťanstva a jeho najvyšším reprezentantom bol patriarcha z Konštantinopolu. 

A niekde na územiach medzi týmito dvoma veľkoríšami sa spájali staroslovanské kmene do útvaru Veľkej Moravy.

Tento vývoj rozdelil Európu na dva veľké znepriatelené tábory, pričom toto nepriateľstvo vyšlo výlučne z náboženstva a z Vatikánu, a neskôr boli Vatikánu bližší osmanskí mohamedánski Turci, ako kresťanská Byzancia a neželal si nič viac ako zničenie a obsadenie Konštantinopolu a Byzancie Turkami, čo sa napokon v pätnástom storočí  s veľkým prispením Vatikánu aj stalo a na čo doplácame až dodnes.

Mohli sme dnes mať kresťanstvo na celom územi Byzancie, ak by si ju naši predkovia boli zachovali, teda vo veľkej časti dnešného Turecka. Namiesto toho  je Turecko aj v Európe a jeho islamské tykadlá sú rozšírené takmer po celom európskom území.