Vnútornú slobodu môže nájsť len ten, kto nájde odpoveď na otázku: Akým sa chcem stať len ja sám

Nikto ťa nenaučí, ako sa stať vnútorne slobodným. Už odmalička ťa všetci len vychovávajú a formujú po svojom a nie po tvojom. Učia ťa čo sa smie a čo nie, čo sa patrí a čo nie a v prvom rade ťa učia a aj naučia čo musíš, a čo musiš dokonca vždy a bezpodmienečne - a najmä ťa učia poslušnosti.

Tak sa ale nikdy nestaneš naozaj sám sebou – to znamená nebudeš nikdy vnútorne slobodný. 

Pritom vnútorná sloboda je najvyššia možná sloboda človeka. Kto ju dosiahne, ten sa až potom stáva skutočne SÁM SEBOU.

A SÁM SEBOU sa stane len ten, kto má odvahu byť neposlušným, a len ten dokáže ignorovať skostnatelé a nebezpečne iracionálne autority. A naviac, takýto človek dokáže prejaviť aj súcit a milosrdenstvo. A ten aj odmieta násile, zlo a deštruktivitu.

Ja to vyjadrím ešte takto: 

„Taký človek objavil a našiel pre seba a zvnútornil v sebe ducha veľkého Ericha Fromma.“

Kto sa dá navliecť do zvieracej kazajky poslušnosti, ten časom stratí nádej nájsť vlastnú slobodu, ale naviac stratí aj slobodu vlastného rozhodovania sa a prenechá rozhodovanie za seba len autorite, ktorá ho ovláda a ktorú slepo poslúcha. Taký človek je schopný bez premýšľania vykonať všetky príkazy autority, dokonca aj vtedy, ak tieto príkazy sa priečia humánnosti a sociálnemu cíteniu. 

Kto je poslušný a je poslušný vždy a za každú cenu, ten je človekom, ktorého ovláda strach. Je to strach pred zmenou. Strach v nás vyvoláva predstava, že by sme mali v našom zabehanom živote, ktorého priebeh určujú patriarchálne a politické autority (predovšetkým patriarchálny, monoteistický boh, ktorého údajní zástupcovia na Zemi, kňazi, nás deformujú a ohýbajú k poslušnosti, ktorá z nás robí neslobodné indivíduá, plné strachu a neistoty pred autoritami) niečo zmeniť.

Extrémne sa to prejavuje v islame, ale aj v kresťanstve stredoveku.

Uniknúť z väzenia neslobody a oddanej poslušnosti dokáže len ten, kto sa rozhodne pre zmenu vo svojom živote a to pre zmenu radikálnu. Prvý a rozhodný krok k tomu je stať sa neposlušným a voči iracionálnym autoritám oportunistický. Dôležité pritom je dennodenne si opakovať vetu: "Ak naozaj niečo chcem, tak to aj dosiahnem." 

Pri tomto procese postupného sa oslobodzovania a nadobúdania vnútornej slobody si treba uvedomiť, že realizovať to dokážem len vtedy, ak budem schopný sa navždy rozlúčiť s názormi a presvedčeniami, ktoré ma deformovali, na ktoré som ale veril a im dôveroval, lebo som bol presvedčený, že sú absolútnou pravdou, nakoľko ma nimi indoktrinovala iracionálna autorita, o ktorej som si myslel, že je neomylná.

Uzavriem tento krátky článok takto:

Neusilujte sa v materiálnej úrovni nikdy dosiahnuť a nadobudnúť niečo čo má iný a v žiadnom prípade ho za to neobdivujte – odtiaľ je už len malý krok k závisti, najmä, ak ho v tom chcete napodobniť a nedarí sa vám to.

V  tom prípade je cesta k vnútornej slobode nemožná. Závisť a či dokonca nenávisť nie sú s ňou absolútne kompatibilné.

Človek, ktorý naozaj chce kráčať cestou k vnútornej slobode, ten hľadá iné bohatstvo – bohatstvo v úrovni Bytia a len  toto bohatstvo, ktoré sa nedá kúpiť, to pre seba rozmnožuje.