Slovanskí Vendovia v žijúci v dávnych časoch na územi Nemecka boli neskôr dlho považovaní za zaniknutý slovanský kmeň

Vendovia ale v skutočnosti nikdy neboli jeden konkrétny národ a či jedno konkrétne etnikom, ktoré by sa doslova potopilo do mora a či sa v ňom utopilo, ako sa to tvrdilo v germánskych mýtoch a rozprávkach. 

Tento pojem je skôr historickým nemeckým súhrnným označením pre slovanské kmene, ktoré od 6. a 7. storočia osídľovali rozsiahle oblasti severného a východného Nemecka i pobrežie Baltského mora.

V oblasti Baltu k nim patrili najmä kmene Obodritov a Veletov (známych aj ako Ljutiči). Označenie „zaniknutý národ“ vychádza z ich postupného násilného podmanenia, nútenej christianizácie a následnej asimilácie počas nemeckej expanzie na východ v ranom stredoveku.

Prečo sa hovorí o ich „zániku“: Vendovská križiacka výprava (1147) – v 12. storočí. Cirkev vyhlásila križiacke výpravy proti polabským slovanským kmeňom, ktoré v tom čase stále uctievali vlastných bohov.

Križiaci pod vedením saských a dánskych kniežat ničili ich sídla a bojovali proti ich vodcom, ako bol napríklad slávny obodritský knieža Niklot. Kultúrna asimilácia – po dobytí bolo slovanské obyvateľstvo postupne začlenené do kresťanského nemeckojazyčného sveta; v priebehu storočí boli ich jazyk a zvyky na pobreží Baltu takmer úplne vytlačené.

Mýtus o Vinete – predstava „zániku v Baltskom mori“ sa v legendách často spája s mestom Vineta; podľa jednej z povestí sa toto bájne a bohaté vendovské obchodné mesto počas búrkového prílivu úplne potopilo do vôd Baltu.

Kde Vendovia žijú dnes – z historického hľadiska Vendovia úplne nezanikli. Hoci v oblasti Baltu došlo k ich jazykovej asimilácii, menšina tohto pôvodného slovanského obyvateľstva v Nemecku existuje dodnes:

Lužickí Srbi (v Brandenbursku a Sasku) sa v dolnolužickej srbčine hrdo označujú ako Vendovia. Ich jazyk a kultúra zostávajú živé a sú v tomto regióne štátom  právne chránené.