Znásilnenie migrantom bolo „krátke“ na deportáciu: Švédsko chráni páchateľa nie obeť! Ako dlho musí byť 16-ročná znásilňovaná, aby to bol dôvod deportácie? 5 minút? 5 hodín?

Švédsky systém spravodlivosti už nemá veľa spoločného s právnym štátom.

Krajina, ktorá sa nazýva „humanistickou“, si zrejme vyhradzuje svoju ľudskosť len pre importovaných násilných zločincov. Nie pre vlastné švédske ženy!!!

Prípad 16-ročnej Meyi Åberg zo Skellefteå je fackou do tváre všetkým, ktorí stále veria v právo a spravodlivosť v tejto škandinávskej krajine, ktorá je presiaknutá ľavicovým, „osvieteným“ duchom.

Cestou z práce domov ju brutálne znásilnil – takzvaný „utečenec“ z Eritrey.

Švédsky systém spravodlivosti však rozhodol, že sexuálne napadnutie „netrvalo dostatočne dlho“ na to, aby odôvodnilo deportáciu!!!

Meya, tínedžerka, ktorá sa po neskorej pracovnej zmene v McDonalde chcela len vrátiť domov, bola v septembri 2024 napadnutá Yaziedom Mohamedom. Mladý Afričan jej vytrhol mobilný telefón, držal ju na zemi, znásilnil ju – a zanechal ju traumatizovanú.

„Nenávidím ho. Zničil mi život,“ povedala neskôr v rozhovore. Jej slová opisujú to, na čo švédsky systém spravodlivosti už dávno zabudol - súcit s obeťami takýchto brutálnych sexuálnych delikventov.

Zatiaľ čo Meya sa desila opätovného stretnutia so svojím mučiteľom, štát neurobil nič, aby ju ochránil. Naopak: Po čine ho musela vidieť niekoľkokrát – v škole, na ulici, dokonca aj v práci. On, násilník, sa mohol voľne pohybovať. Ona, obeť, sa zo strachu schovávala na toaletách, nakoniec opustila školu a stratila pocit bezpečia.

Človek by si mohol myslieť, že krajina - ako voľakedy ospevované Švédsko - si aspoň čiastočne zachovala zdravý rozum v časoch, keď migranti sú neraz ako „chránená vzácna zver“, a by brutálneho páchateľa-migranta po odpykaní trestu aspoň deportovala.

To je ale v postmodernom Švédsku, kde sú páchatelia premenení na obete hneď, ako im bude udelený „štatút utečenca“, je čosi také vylúčené. Sudcovia Odvolacieho súdu v Hornom Norrlande (vrátane laickej sudkyne Leny Berggren, členky ľavicovej extrémistickej strany) v skutočnosti vyhlásili trestný čin síce za „závažný, ale nie dostatočne závažný“ na deportáciu.

Priam neuveriteľné: Ich argumentáciou bolo, že znásilnenie „netrvalo dostatočne dlho“. Akoby dĺžka znásilnenia určovala jeho závažnosť. Akoby sekundy a či minúty, určovali traumu, strach a celoživotné psychologické jazvy na duši znásilnenej.

Tento nepochopiteľný argument reflektuje morálny problém, v ktorom sa nachádza švédsky systém (ne)spravodlivosti.

Chránený status páchateľa prevážil zničený život 16-ročného švédskeho dievčaťa. Sudcovia hovorili o „individuálnom zvážení“ a „utečeneckom práve“, akoby išlo o administratívny priestupok a nie o znásilnenie maloletej osoby.

Iba jeden sudca, prísediaci Sammy Lie, prejavil pevnú chrbticu. Vyjadril to, čo si myslí každý rozumný človek: tento trestný čin bol mimoriadne závažný, páchateľ predstavovuje hrozbu pre verejnú bezpečnosť a musí byť deportovaný. Väčšina sudcov však rozhodla inak.

Meya bola znásilnená nielen fyzicky, ale aj inštitucionálne – systémom, ktorý v takýchto prípadoch radšej robí „právne akrobácie", ako by mal čeliť dôsledkom vlastnej politiky.

Verdikt vysiela odkaz všetkým podobným páchateľom na celom svete: 

Vo Švédsku môžete robiť takmer čokoľvek – pokiaľ máte správne pozadie pôvodu. Skutočnosť, že Mohamed bol vôbec odsúdený, bola len vďaka odvolaciemu procesu. Súd prvého stupňa ho oslobodil vraj pre nedostatok „dostatočných dôkazov“.

Meya na druhej strane musela vyhľadať psychiatrickú starostlivosť a bojuje s panickými záchvatmi, poruchami spánku a depresiou.

Ale namiesto ochrany a uznania dostáva chladnú ľahostajnosť systému, ktorý sa utápa vo svojej morálnej samoľúbosti.