"Žijú" hviezdy? Záhadná slnečná sústava vystreluje obrovské gule, veľkosti planét

27.08.2018 23:20

Astrofyzika dosiaľ takýto mysteriózny fenómen, gigantického rozmeru, ešte nepoznala. Bol objavený prostredníctvom Hubblovho kozmického teleskopu. Odohráva sa v obrovskej vzdialenosti od nás a síce v blízkosti hviezdy V Hydrae. Jej svetlo potrebuje 1200 rokov na to, aby sa dostalo k Zemi. Ako je známe,  pohybuje sa rýchlosťou 300 000 km za sekundu. V Hydrae je umierajúca hviezda, typu červený obor.

Hviezdy sú zázračné „bytosti“, ktoré podobne ako ľudia, sa zrodia, potom žijú, pracujú, tvoria, rodia, živia svoje deti a keď zostarnú, tak zomierajú

Nie bez zaujímavosti je skutočnosť, že antické národy boli presvedčené, že hviezdy žijú – to isté si mysleli o planétach –  a vnímali ich ako bohov.

A sú aj kozmobiológovia i astrofyzici, ktorí ich tiež pokladajú za živé bytosti, a to doslova. Astronómovia zistili, že pôvodcom tejto „delostreleckej kanonády“ je práve tento zmienený červený obor. Vychádzali  z toho, že aj materiál, z ktorého sú „náboje“ tejto hviezdnej kanonády, je produktom červeného obra. Dôkladná analýza faktov ukázala, že sa nemýlili.

Gigantické „náboje“ sú plazmové gule, ktoré majú dvojnásobný obvod Marsu a sú vystrelované rýchlosťou 800 000 km za hodinu. Ich teplota je 9 400 stupňov Celsia – čo je podstatne viac ako je teplota na povrchu Slnka. Vzdialenosť Mesiac – Zem  by prekonali približne za 28 minút. „Delo“ červeného obra vystreluje svoje „náboje“ už 400 rokov.

Ako a prečo sa táto „kanonáda“ začala, na to zatiaľ astronómia nevie odpovedať

Presne každého 8,5 roka príde k odpáleniu  jedného „náboja“. Sú zoradené za sebou a letia tým istým smerom, pričom najvzdialenejší od červeného obra je samozrejme ten, ktorý bol prvý vystrelený – je vo vzdialenosti 60 miliard km. To je osemnásobná vzdialenosť Slnko – hranice našej slnečnej sústavy.

Čo sa ale ukrýva za týmto jedinečným astrofyzikálnym fenoménom – aká je jeho príčina?

Červený obor, V Hydra, má partnera a spolu tvoria dvojitú (binárnu) slnečnú sústavu. Tento partner ho obehne raz za 8,5 roka a pritom sa mu natoľko priblíži, že v tejto fáze svojej obežnej dráhy prechádza cez jeho  horúcu hustú atmosféru, ktorá siaha ďaleko do priestoru od hviezdy. Počas prechodu nazbiera pred sebou veľké množstvo materiálu atmosféry, ktorý sa formuje do gule. Keď tento plynový materiál, ktorý rotuje, dosiahne istú  veľkosť hmotnosti, príde k jeho vymršteniu do priestoru.

Naša plazmatická gula sa tak vydala na cestu do nekonečných kozmických diaľav.

Na záver ale musím povedať, že toto vysvetlenie astrofyzikov je založené na existencii partnerskej hviezdy. A tá zatiaľ existuje len ako hypotéza a nie ako realita

Z toho vyplýva, že veľká záhada tohto fenoménu ostáva nevyriešená.

A preto záverom možno konštatovať, že buď ide o niečo absolútne nové a neznáme z hľadiska prírodných zákonov, na čo nemáme nijaké vysvetlenie, alebo tu ide (ako tvrdia niektorí nie klasicky zmýšľajúci vedci) o kozmické „laboratórium“ vzdialenej mimozemskej civilizácie.