Na oboch bratoch – Konštantínovi a Metodovi – bolo vidno, že boli dojatí tým, čo práve počuli od Svätoňa a mlčky ho objali.
Ten potom ešte vyriekol tieto slová:
„A pokorne sľubujem Otcovi Nebeskému, že všetko a čokoľvek budem konať na Veľkej Morave, tak to budem robiť pre mojich Staroslovákov, len pre ich dobro a nikdy nie pre Byzanciu a pre jej cisára.“
Fotios, ktorý po celý čas s veľkým údivom, ktorý jeho tvár výrazne vyjadrovala, len počúval neobyčajnú históriu života svojho obľúbenca, sa napokon tiež ozval a po prvy raz oslovil Anastázia jeho skutočným menom:
„Ako vidím Svätoň a či lepšie povedané ako to cítim a tuším, tak stratím na dlhý čas, ba dokonca možno aj navždy môjho drahého a cenného priateľa, akým pre mňa si. A som si celkom istý, že po tom, čo si práve zažil a prežil a čo si sa o sebe a o svojom pôvode teraz dozvedel, tak je pre teba doslova nevyhnutné a osudové, aby si sa vydal a navrátil na tie miesta, kde sa tvoj život začal a kde bol takým dramatickým a drastickým spsobom prerušený.
Veď ak by si tak neurobil, tak by si už nikdy nenadobudol vnútornú rovnováhu a dôležitý pokoj v tvojej duši.“
Nakrátko zmĺkol a objal Svätoňa a ešte dodal s pátosom v hlase:
„Ak je však môj blízky priateľ slovanského pôvodu, tak sa odrazu aj v mojom srdci prebúdza veľká náklonnosť a priateľské pocity k tvojmu národu – k Slovanom.“
„Ďakujem ti Fotios za tvoje krásne slová a ďakujem ti za všetko čo si pre mňa urobil i za všetko, čo som sa mohol z tvojho poznania a z tvojej veľkej múdrosti naučiť. Čoskoro sa budeme musieť rozlúčiť. Musím ťa však v tejto chvíli ešte poprosiť o vybavenie istej smutnej záležitosti. Prosím ťa o to veľmi. Musíš vysvetliť a objasniť mojim...“
Svätoň sa odrazu odmlčal, akoby začal premýšľať či má ďalšie slová vysloviť a ako ich má vysloviť. Napokon povedal:
„Áno – objasniť mojim rodičom, lebo sú a navždy ostanú pre mňa mojimi rodičmi, lebo pre mňa vykonali viac, ako mnohí pokrvní rodičia svojich detí vykonali pre ne. Takže ťa prosím, povedz mojím rodičom zo Solúna, ako sa veci tu vyvinuli a že z Byzancie odchádzam ďaleko, veľmi ďaleko.
Povedz im, že odchádzam tam, odkiaľ ma voľakedy doviedol Georgios a porozprávaj im aj to, ako sa udialo, že som sa dozvedel, kto som bol, keď som sa narodil.
A povedz im, že veľmi dobre viem a že mi je to nesmierne ľúto, že im mojím odchodom spôsobím veľkú bolesť a vysvetli im to, že som musel tak konať a že som sa musel vrátiť tam, kde sa pre mňa na tomto svete všetko začalo.“
Svätoň sa odmlčal, opäť sa ho zmocnilo veľké dojatie a po lícach sa mu kotúlali horké slzy.
Po malej chvíli sa upokojil a pokračoval:
Pokračovanie nasleduje
