Existovala ovela dlhšie ako rímske cisárstvo – napriek tomu sú jej stopy v povedomí Európy neporovnatelne slabšie
Byzantská ríša, ktorá vznikla z Východorímskej ríše, sa vyvíjala úplne iným spôsobom ako starý Rím i ako Západorímska ríša, hoci obe vzišli z rímskeho cisárstva. Byzancia bola niekoľko storočí jedinou veľmocou na európskom kontinente. Napriek tomu táto veľká a mocná ríša zanikla.
Pred 562 rokmi, 29. mája 1453, prestala existovat. V ten den padlo jej hlavné mesto Konštantinopol pod drvivou palebnou silou tureckých diel. Viac ako tisíc rokov odolávali nedobytné múry mesta prakticky každému nepriatelskému útoku. Strašná nová zbran tureckého sultána Mehmeta II., trinást obrovských diel napokon svojimi kamennými, viac ako pol tony vážiacimi gulami, prerazili po šiestich týždnoch obliehania až pät metrov hrubé opevnovacie múry.Osemtisíc vojakov cisára Konštantína XI. bolo bezmocných proti stotisícovej armáde sultána. Turci cez prielomy v opevnení vnikli do mesta. Mehmet dal poslednému cisárovi Byzancie odtat hlavu. Tisíc sto rokov existencie Byzancie sa stalo minulostou.
Hoci dejiny Byzancie tvoria podstatnú cast európskych dejín, ostávajú pre bežných ludí fakticky neznáme a aj vzdelancom je jej kultúra cudzia a taká vzdialená a hmlistá, že o jej dlhej epoche v Európe sotva niečo vedia. Je na to niekolko dôvodov, ale sú to predovšetkým dva dôvody. Jeden je religiózny a druhý je kultúrny. Byzantské náboženstvo sa schizmou oddelilo od Vatikánu a od pápežov a stalo sa samostatným, cím zároven bolo takmer celou zvyšnou Európou považované za kacírske. V oblasti kultúry to zas bol dekadentný „byzantinizmus“, ktorý Európe zavánal extrémnou korupciou, bezpríkladnou servilnostou, palácovými revolúciami, úcelovými zákernými vraždami, ostentatívnou márnivostou a napriek všadeprítomnému arcikonzervativizmu, paradoxne aj excesívnou sexualitou. A napokon tu bola ešte aj Byzancia, ako matka všetkých intríg a uterus najbrutálnejších ukrutností, čo v ľuďoch vyvolávalo odpor.
Napriek tomu všetkému však existovala paralelne ešte jedna Byzancia. Mala kultúru, ktorá bola pocas niekolkých storocí, ovela dalej ako západná kultúra a rímsko-nemeckí cisári toho obdobia hladeli s obdivom a závistou na jej lesk a nádheru. Umenie a ucenost Byzancie boli príslovecné (podrobne som opísal tento fenomén v románe Byzantínec – Mudrc krála Svätopluka). Je velmi zaujímave a paradoxné – z pohladu, ktorý sme nacrtli – že všetky fundamentálne dogmy krestanstva vznikli nie v Ríme, ale na pôde Byzancie. Vychodoeurópske národy, ako aj Velká Morava, prijali krestanstvo a kultúru z Byzancie a nie z Ríma.
Dejiny Byzancie sa začali písať v 4. storočí, aj keď v tom storočí ešte neexistovala. Ich základ položil rímsky cisár Konštantín I. svojho posledného rivala a spoluvládcu Maxentia, tak sa rozhodol v roku 324 urobit hlavným mestom svojej ríše nie slávny Rím, ale bezvýznamné grécke provincné mestecko na Bospore – Byzantion. Bola to skvelá geniálna vizia, velkého politického dosahu. Cisár mu dal aj nové meno, po sebe. Východorímska ríša, neskôr známa ako Byzancia, bola entuziasticky presvedcená o svojom poslaní pre národy. Chápala sa ako bohom dosadená a vyzdvihnutá nad ostatných, aby šírila a chránila Kristovo slovo a krestanstvo. A cisár platil ako muž, ktorého sám boh dal ludu, aby ho devótne zbožnoval. To postupne prerástlo do takých groteskných rituálov, ktoré sa nám zdajú byt úplne absurdnými.
pokračovanie nasleduje
