Vzostup a pád Byzantskej ríše, 3. a posledná časť

    Vládnutie v Byzancii  ovplyvňovali vo veľkej miere aj manželky cisárov (ich vplyv bol neporovnateľne  väčší ako v podobných prípadoch na západe Európy) a v nejednom prípade to bolo velmi markantne. Cisárovna  Eirne, neter bulharského chána, dokonca strhla v 8. storocí  vládu celkom na seba. Najskôr bola manželkou cisára Leona IV.  Po jeho smrti prebrala vládu za ich neplnoletého syna Konštantína,  ale vládla dalej aj potom, ked dospel. Neskôr, aby sa udržala  pri moci, lebo jej ctižiadost bola neobmedzená,  tak ho dokonca  dala oslepit. Jej pozícia ako vládkyne bola natolko silná,  že dokonca franský král Karol Velký sa uchádzal o jej ruku.  Krátko po jeho ponuke ju však pripravila o moc palácová revolúcia  a o niekolko rokov zomrela vo vyhnanstve v roku 802.  
    Pomery na byzantskom cisárskom  dvore boli poznačené nesmiernym napätím, intrigami a nedôverou.  Vysokí dôstojníci a šlachtickí úradnici intrigovali  bez prestania. Išlo im  o to, aby si získali priazen cisára ci cisárovny, prípadne  pri vhodnej príležitosti, aby katapultovali na trón sami seba.  Principiálne sa o to mohol pokúsit každý, lebo na rozdiel  od západnej Európy cisár nemusel pochádzat z vysokého rodu a aj to  bol dôvod pre castú výmenu dynastií. Takú karieru mal za sebou  napríklad cisár Bazileus I. (812 - 886), ktorý svoju kariéru na cisárskom dvore zacínal ako paholok  pri konoch, kde sa zapácil cisárovi a ten ho poveril vyššími úlohami. Ako atraktívne vyzerajúci muž neskôr prevzal jeho  bývalú, ale stále vplyvnú milenku, s ktorej pomocou – co  bola jej pomsta za cisárovo zavrhnutie - ho neskôr zavraždil  a dosadil sám seba na trón, tiež s jej pomocou.
     Ešte za cisára Baziliea  I. začala Byzancia s pokrestancovaním Srbov. Do Ruska sa byzantské  krestanstvo dostalo cez sobáš kijevského velkokniežata Vladimíra,  ktorý požiadal o ruku sestry Bazilea II. (957 – 1025). Udialo sa tak predovšetkým  na základe politických úvah a plánov byzanského cisárskeho dvaora. Vladimír sa zaviazal, že on a jeho krajina  prijímu krestanstvo. Práve Slovania prijímali krestanstvo ovela  rýchlejšie a pozitívnejšie (v mojom románe Byzantínec –  mudrc krála Svätopluka, som práve v tejto veci priniesol nové  fakty), ako napríklad svojho casu Sasovia. Ich vládcom sa velmi pácila  a zapôsobila na nich kultúrna prevaha krestanstva. Moskva sa  neskôr stala sídlom patriarchu a už v 16. storocí sa Rusi  vnímali ako tretí Rím. S relígiou prevzali ruskí vládcovia  všetky podstatné aspekty byzantínskeho štátnictva.
    V roku 1095, za pápeža  Urbana II., sa zrodila križiacka idea oslobodenia božieho hrobu  a Palestíny od mohamedánskych Saracénov. Začali sa viac ako jedno storocie trvajúce boje križiackych výprav proti islamu a spociatku  sa Byzantíncom zdalo, že to ich ríši prinesie úlavu, lebo  medzi casom boli atakovaní zo všetkých strán. Istý cas tomu  tak aj bolo, ale  po ukoncení bojov a konecnej porážke križiakov  a zlikvidovaní ich královstiev na území Saracénov, zostali  na tom ovela horšie ako predtým.
    Islam totiž vojensky ešte  viac zosilnel a Byzancia bola ekonomicky i vojensky takmer na  dne. Križiaci v priebehu bojov zacali Konštantinopol pokladat  za istý druh samobsluhy a niekolkokrat ho doslova vydrancovali.  Velkú cast Byzancie si rozdelili medzi sebou. Štvrtinu z nej  dostal flámsky gróf Balduin, ktorý sa dal korunovat za latinského  cisára. Ale s Byzanciou ešte nebol úplný koniec a cisárovi,  s jeho dvorom, sa podarilo újst do Nicei, kde v roku 1204 bol  prevolaný za nového cisára Teodor I. Podarilo sa mu vybudovat  malú, no stabilnú krajinu. V nej v 13. storocí prišlo ešte  raz k prekvitaniu byzantského umenia, literatúry a vied.
    Je neuveritelným  faktom, že táto malá krajina nadobudla velmi rýchlo velkú  moc a že dokázala odolávat najmä útokom mocných tureckých  Seldžukovcov, ktorí zaciatkom 11. storocia prenikli do Malej  Ázie. Nicejskej ríši Byzantíncov sa dokonca podarilo znova získat  aj Konštantinopol, hoci len pomocou zrady. Potom sa ale na scéne byzantskej  histórie a na veľké nešťastie ríše, objavili premocní Osmani. V Malej Ázii sa v 13. storocí  vytvorili viaceré malé turecké štáty, medzi nimi aj sultanát  Osmana I. (1259 – 1326). Pocas jeho vlády a vlád jeho následníkov,  Osmanov, narastala ich moc neobycajne rýchlo a coskoro zjednotili  pod  svoju zástavu všetkych  Turkov.
    Od  roku 1341 sa byzantskí cisári velmi evidentne usilovali o pomoc  Západu. Ostáva jeho velkou hanbou, že k tejto pomoci nikdy neprišlo, a to predovšetkým zásluhou Vatikánu. Ked posledný cisár Konštantín  XI. nastúpil v roku 1449 na trón, tak pôvodne obrovská Byzancia pozostáavala fakticky už len  z Konštantinopolu. Pomoc západného krestanstva byzantský cisár nielenže nemohol  už ocakávat, ale naopak, námorné velmoci, Benátky a Janov,  sa už predtým zaranžovali so sultánom Mehmetom II. a slúbili  Turkom, že nezasiahnu, keď bude obliehať Konštantinopol.
   Ked  padli múry Konštantinopolu, tak tureckí vojaci smeli mesto tri  dni plienit a robit co chceli. Až potom prišiel aj Mehmet  II. a hneď sa vydal do chrámu Hagie Sofie, kde padol na kolená a dakoval  Alahovi za velkolepé vítazstvo. Z vtedajšieho najväcšieho  chrámu krestanstva sa stala turecká mešita a Konštatinopol  sa odvtedy menuje Istanbul.
   Byzancia sa začala cisárom Konštantínom a po viac ako tisícročí sa aj ukončila Konštantínom. Medzi nimi vládlo ešte deväť cisárov rovnakého mena, ale len posledný Konštantín prišiel aj o ríšu a aj o hlavu.