Vzostup a pád Byzantskej ríše, 2. časť

   Život byzantských cisárov sa  odohrával prevažne vo velkolepom paláci, ktorý tvoril malé  mesto v hlavnom meste Konstantinopole a patrili k nemu aj   vlastné kostoly a kasárne.  Byzantským fenoménom bolo násilné odstraňovanie cisárov. V žiadnej inej európskej krajine nebolo tolko  zavraždených vládcov, prípadne pozbavených trónu poslaním  do vyhnanstva, ako v Byzancii. Spociatku vládli východrímski  cisári nad celou Rímskou ríšou, co sa zmenilo od roku 395,  ked bola rozdelená medzi dvoma cisárskymi synmi, avšak už   v roku 476 sa Západorímska  ríša rozsypala pod útokmi Germánov. Byzancia sa ale udržala  ešte dlho, aj ked bola sústavne atakovaná útokmi Hunov, Germánov,  Peržanov, Avarov, Slovanov, Bulharov (ktorí ešte v tom čase neboli Slovanmi),  Arabov, Seldžukov a napokon Turkami. Ale nielen „barbari“  ju ohrozovali, nicivo ju pustošili aj krestania Západu.

    Najznámejším a najvelkolepejším cisárom Byzancie bol Justinián  I. (485-565). Okrem iných výnimocných vlastnosti, ktorými sa  Justinián vyznačoval, bol  aj úspešným mocenským politikom a dobyvatelom. Cisárov geniálny  vojvodca Belizar dobyl v severnej Afrike velkú ríšu germánskych Vandalov  a pripojil ju k Byzancii a dalsí cisárov vynikajúci vojvodca  Narsus, podmanil pre neho silnú ríšu Gótov v Taliansku. Justinián  bol úspešný aj vnútropoliticky a jeho azda najväcší cin  dalekosiahleho dosahu v priestore a case, bolo kodifikovanie  justicného práva - Kódex Justinianus - pre celú rímsku ríšu,  Urobil tak vo svojom velkom štandardnom diele. O niekolko storocí  neskôr toto dielo ovplyvnilo aj nemecké právo. Velmi sa zaslúžil  aj o obchod a rozšíril ho až do východnej Ázie, pricom sa  jeho ludom podarilo ukradnút Činanom tajomstvo výroby hodvábu,  ktoré prísne strážili. Pre Byzanciu sa stal skvelým zdrojom velkých ziskov.

    Pocas  jeho vlády prišlo však aj ku krvavému povstaniu ludu, jednému  z najkrvavejších v histórii krajiny. Kríza, ktorá potom vznikla,  vyvrcholila napokon politickým rozmerom a v roku 532 sa Byzantníci  dožadovali odstúpenia cisára. Justinián však reagoval vojensky  a prišlo k bojom, ktoré sa podarilo vdaka cisárovnej Theodore  ukoncit vyjednávaniami. Theodora pochádzala z nízkych ludových  vrstiev a rozumela ludu velmi dobre, jej otec bol vo velkolepom  cisárovom cirkuse strážcom medvedov. Mnohé z dievcat, ktoré  tam pracovali, sa živili prostitúciou a je pravdepodobné, že  aj Theodora tak zacínala. V tomto smere však s istotou vieme len to, že ukazovala  obecenstvu svoju nahú krásu ako herecka v pantomíme a v takzvaných „živých  kvetoch“ pocas predstavení. Justinián sa pocas jedného predstavenia  do nej zamiloval a urobil ju svojou milenkou a neskôr aj manželkou.  Ani to nezabránilo tomu, aby sa o nej neklebetilo a nehladalo  nieco, co by poukazovalo na to, že bola vykricanou ženou.  

   V siedmom storocí  zacalo Byzancii hrozit vážne nebezpecenstvo od Arabov, ktorých  prorok Mohamed zjednotil pod zástavou novej relígie, pod islamom.  Podarilo sa mu vytvorit v celom arabskom svete silné prepojenie  extrémnej náboženskej horlivosti a fanatizmu s bojovou údernou  silou. Po úspešnom dobytí Jeruzalema, Mezopotámie, Arménska  a Egypta, obliehala silná mohamedánska armáda v roku 674 aj Konštantinopol.  Jej námorná flotila však bola bezmocná proti tajnej zbrani obrancov, novému vojenskému vynálezu, proti „gréckemu ohnu“.

    Byzantskí  cisári sa od zaciatku pokladali aj za najvyššiu autoritu v religióznych  veciach a za ochrancov cirkvi. Ked ale Západorímska ríša už velmi  skoro stratila celú svoju politickú moc a význam, tak aj rímsky pápež  stratil v Byzancii akúkolvek autoritu. Preto sa práve tam konali  aj všetky koncili, na ktorých sa diskutovalo o dogmách a o  ucení krestanstva. Prvý velký spor v tomto smere sa udial  už v 4.storocí. Išlo o ucenie presbytera Ariana, hlásajúceho  nerovnost boha otca a boha syna, Ježiša. Kristus, ako boží  syn, mal podla Ariana len ludskú podstatu a žiadnu božskú. Po dlhých sporoch  bol arianizmus napokon zavrhnutý ako kacírske ucenie, avšak  práve z týchto teologických bojov sa neskôr vyvinula dogma o božskej trinite, tzv.  najsvätejšej trojici. Čo oficiálna cirkev nikde otvorene nepriznáva  - pochopitelne - veriacim predsa netreba ani pripomínať ani zdôrazňovať, že svätá trojica nie je ničím iným len umelým konštruktom, ktorí postulovali ľudia.

 Nielen  cirkev a cisár, ale aj celý národ, boli castými teologickými  diskusiami a spormi natolko uchvátení a unesení, že dnes ich  rozsah a intenzitu si vôbec nevieme ani len predstavit. Rímska cirkev akceptovala koncilové rozuhodnutia z Byzancie, ale nikdy sa nevzdala nárokovania si pápežovho primátu. Vztah medzi východnou  a západnou cirkvou sa pomaly zhoršoval, no extrémne to prepuklo  až potom, keď obe zacali svoju misionársku cinnost u slovanských  národov, cím prišlo k ich priamej rivalite. V roku 1054 to  vyvrcholilo priamym rozkolom, ked pápežov vyslanec odovzdal v Konštantinopole  vyobcovanie z cirkvi vyslovené pápežom voci byzantínskemu  patriarchovi. Ten to ale pápežovi hneď splatil rovnakou mierou a vypovedal ho z cirkvi tiež. Tak napokon prišlo k schizme, teda k rozdeleniu cirkvi na katolícku,  západnú a pravoslávnu, východnú, co zotrváva dodnes. 

Ľudstvo sa nepoučí nikdy - bez sporov a vojen nedokáže žiť. A to všetko len preto, že na školách nás neučia čo je láska, priateľstvo, tolerancia a ochota si navzájom pomáhať. Pravdaže, ak by sme to učili naše deti, kto by potom vyrábal zbrane, zabíjal a viedol "úžasné a hrdinské" vojny! 

Vždy som premýšľal, ako sa cítia milióny ľudí, ktorí sa živia vyrábaním zbraní, o ktorých dobre vedia, že budú zabíjať a že preto na ich každodennom chlebe lpie nevýslovné množstvo krvi.  Ako im len môže taký chlieb chutiť!? 

pokračovanie nasleduje