Skvelý článok od kolegu z Ríma, ktorého si nesmierne vážim ako človeka i ako novinára (s mojimi poznámkami): „Prečo idem 9. mája do Moskvy na prehliadku Dňa víťazstva“

Vynikajúca analýza desaťročia trvajúcej (tichej) agresívnej  zákernej vojny EÚ proti Rusku, ktorá Moskvu napokon donútila k aktívnej obrane vojenským preniknutím na Ukrajinu.

„Musíme začať obnovovať mosty, ktoré sa iní tak veľmi snažili zničiť,“ tvrdí s neochvejným presvedčením a naliehavo v článku taliansko-britský autor a novinár Thomas Fazi (podľa mňa jeden z najlepších žurnalistov Európy), kde opisuje, prečo sa vydal do Moskvy a prečo je podľa neho otázka, či dokážeme napraviť vzťahy Európy s Ruskom, životne dôležitá pre náš kontinent.

Fazi:

„Tieto riadky píšem asi 5 000 metrov nad zemou, na ceste z Ríma do Istanbulu. Odtiaľ zajtra ráno poletím do Moskvy, aby som bol svedkom a zdokumentoval prehliadku víťazstva 9. mája – tento rok si pripomíname 80. výročie víťazstva Sovietskeho zväzu nad nacistickým Nemeckom – samozrejme za predpokladu, že môj let nebude zrušený po masívnom útoku dronov Ukrajiny na niekoľko ruských letísk.

V Rusku budem prvýkrát a teším sa na to, že uvidím niektoré pamiatky, stretnem sa s priateľmi a vychutnám si dobrú starú vodku s nakladanými uhorkami. Ale samozrejme, nie preto tam idem. V ten deň som sa rozhodol byť v Moskve, pretože je to dôležité. Žijeme v mimoriadne temných a nebezpečných časoch.

Počas uplynulých troch a pol roka európske vlády systematicky prerušovali diplomatické, hospodárske a kultúrne väzby s Ruskom a zároveň viedli proti krajine zástupnú vojnu – na úkor Ukrajiny.

Aj keď si to mnohí stále odmietajú priznať, Európa je vo vojne – vojensky, ekonomicky aj kultúrne – s najväčšou jadrovou mocnosťou sveta. Zbrane, spravodajské informácie a financovanie poskytované Západom prispeli k smrti tisícov ruských vojakov.

A to zďaleka nie je prvýkrát a či druhýkrát!

Európske mocnosti opakovane viedli vojnu proti Rusku – v krymskej vojne, v prvej svetovej vojne a najkatastrofálnejšie v druhej svetovej vojne, keď nacistické Nemecko spustilo operáciu Barbarossa, najsmrteľnejšiu kampaň v dejinách proti Sovietskemu zväzu, ktorá si vyžiadala milióny ruských obetí.

Teraz sa Európa opäť zahráva s ohňom.

To, čoho sme svedkami, nie je reakcia na ruskú inváziu v roku 2022, ale pokračovanie desaťročia trvajúcej geopolitickej ofenzívy proti Rusku, ktorá ju nakoniec vyprovokovala.

Už viac ako 30 rokov si väčšina Európanov neuvedomuje túto neviditeľnú vojnu, ktorá sa odohráva na ich kontinente.

Rozširovanie NATO na východ, rôzne „farebné revolúcie“ v postsovietskych krajinách, Západom podporovaný prevrat na Ukrajine v roku 2014, následná občianska vojna v Donbase, ekonomické sankcie a neúprosná mediálna kampaň proti Rusku – to všetko boli a stále sú len rôzne fázy vojny Západu proti Rusku !!!

Pred tri a pol rokmi jednoducho vstúpila do oveľa otvorenejšej fázy.

Ešte znepokojujúcejšie je, že táto kampaň nebola ani len riadená žiadnym európskym strategickým kalkulom. Európa môže v skutočnosti len profitovať zo stabilných vzťahov s postsovietskym Ruskom.

Namiesto toho bol tento rozkol vytvorený v záujme cudzej mocnosti – Spojených štátov – pre ktorú bolo udržiavanie Európy oddelenej od Ruska vždy geostrategickým imperatívom.

Rusko predstavovalo výzvu nielen pre dominanciu USA počas studenej vojny, ale aj pre unipolárnu hegemóniu, ktorá nasledovala. Preto sa Washington v desaťročiach po studenej vojne snažil Rusko ekonomicky, politicky a kultúrne rozložiť – pričom Európu využíval ako predmostie.

Zatiaľ čo mnohí európski lídri v roku 2000 prehĺbili svoje väzby s Ruskom, chýbala im politická odvaha – alebo nezávislosť – odolať tlaku Washingtonu. Či už z nevedomosti, spoluúčasti alebo zbabelosti, európski lídri nesú kolektívnu zodpovednosť za oživenie nepriateľstva, ktoré kedysi viedlo kontinent k dvom svetovým vojnám.

A ako v predchádzajúcich epizódach, aj túto najnovšiu eskaláciu sprevádzala agresívna kampaň dehumanizácie a rusofóbie.

Diskusné relácie vyzývali na bombardovanie ruských vládnych budov, ruské autá a telefóny boli zabavené na hraniciach EÚ, ruská literatúra a umenie boli odstránené z európskych inštitúcií a ruskí športovci boli nútení súťažiť bez svojej vlajky alebo hymny.

A európski lídri naďalej rozdúchávajú oheň zápalnou rétorikou a masívnym posilňovaním armády, ospravedlňovaným prízrakom ruskej hrozby, ktorá jednoducho neexistuje.

Stavia novú železnú oponu – nielen fyzickú, ale aj psychologickú a kultúrnu.

Nepriateľské reakcie na popredných politikov, ako je slovenský premiér Robert Fico, ktorý sa odvážil deklarovať svoju účasť na oslavách 9. mája, hovoria za všetko. Nesmie dôjsť ku kontaktu s „ruským monštrom“ – to je nová dogma európskej „diplomacie“.

Dôsledky tejto politiky sú zničujúce. Z ekonomického hľadiska je rozchod s Ruskom – najmä strata lacnej energie – katastrofálny.

Z hľadiska bezpečnostnej politiky Západ priviedol Európu na pokraj priamej konfrontácie s jadrovo vyzbrojenou superveľmocou. Tejto katastrofe sa zatiaľ podarilo zabrániť len vďaka zdržanlivosti ruského vedenia, napriek opakovaným západným provokáciám  !!!!!!!!!

Kultúrne a – dovolím si tvrdiť – intelektuálne dôsledky tohto vynúteného oddelenia sú rovnako závažné.

Po stáročia prebiehal medzi Európou a Ruskom bohatý proces kultúrnej výmeny – v literatúre, hudbe, kinematografii a filozofii. Ruská kultúra je súčasťou európskeho dedičstva, rovnako ako je európska kultúra súčasťou ruského dedičstva.

Aj politicky zohral Sovietsky zväz kľúčovú úlohu pri formovaní povojnovej Európy.

Už len samotná existencia ZSSR živila sen o západnom demokratickom socializme (ktorý navždy svojou nezabudnuteľnou politikou Pražskej jari formoval a niesol do sveta slovenský politik a humanista Alexander Dubček) a umožnila západnú sociálnu demokraciu tým, že nútila elity akceptovať sociálny štát a práva pracujúcich.

Ako Talian si som obzvlášť vedomý úzkych väzieb medzi Talianskou komunistickou stranou a Sovietskym zväzom – väzieb, ktoré ovplyvnili taliansky politický život ďaleko za hranicami studenej vojny.

To, čo urobili Spojené štáty a ich európski zástupcovia – či už konaním alebo nečinnosťou – je tragédiou historických rozmerov.

Ako píše nemecký filozof Hauke Ritz vo svojej pozoruhodnej knihe Od úpadku Západu k znovuobjaveniu Európy:

„Odmietnuť tohto priateľa – mohutné Rusko - a možno ho navždy stratiť plánovaním odtrhnutia Ukrajiny od Ruska, ako to kedysi urobilo nemecké vrchné velenie v prvej svetovej vojne, je možno najdramatickejšia chyba, akú Európa urobila v celej svojej histórii.“

Preto som sa rozhodol byť 9. mája v Moskve. Je to malý, môj osobný, ale plne vedomý akt vzdoru proti pokusu o prerušenie vzťahov medzi Európou a Ruskom. Načasovanie je obzvlášť symbolické: 9. máj si pripomína víťazstvo Ruska nad nacizmom – históriu, ktorú sa európski lídri teraz snažia prepísať alebo vymazať.

Môže sa to zdať ako malé gesto, ale aj symbolické činy sú dôležité. Európa sa dnes nachádza v nebezpečnom medzivládí: starý transatlantický poriadok sa zrútil, ale žiadna nová štruktúra ho ešte nenahradila.

V tomto vákuu sa bezohľadní politici držia zastaraných inštitúcií a bludných ideológií. Toto prechodné obdobie medzi umierajúcim starým svetom a ešte len vznikajúcim novým svetom je mimoriadne nebezpečné obdobie, v ktorom zúfalí politici môžu ľahko spôsobiť  obrovský skrat.

Dajú sa vzťahy s Ruskom vôbec ešte napraviť?

Táto otázka nie je len geopolitická, ale aj existenčná. Kríza identity Európy, jej strategická bezvýznamnosť a jej sociálny rozpad pramenia z hlbšej príčiny:

Európa sa posledných 80 rokov neriadila sama. Bola podriadená vonkajšej mocnosti – Spojeným štátom – a odrezaná od svojich vlastných historických a kultúrnych koreňov.

Mýtus o „Západe“ je fikcia – eufemizmus pre neformálne americké impérium. Prerušením vzťahov s Ruskom Európa prerušila aj vzťahy so sebou samým.

A ako tvrdí Ritz, Európa môže znovu získať svoju kultúrnu a politickú suverenitu iba opätovným spojením s Ruskom. Iba Rusko, spomedzi „európskych“ národov, si zachovalo víziu európskej kultúry zakorenenú v tradícii, na rozdiel od prázdneho postmodernizmu, ktorý exportuje atlantický svet.

Stručne povedané, prežitie Európy závisí od odtrhnutia sa od USA a vytvorenia postatlantickej identity. To znamená opätovné spojenie s Ruskom – nie ako politický ústupok, ale ako civilizačný imperatív.

Je to náročná úloha, ale je to jediná schodná cesta vpred. Preto ja – a mnohí ďalší Európania – sa (pokúsime) byť 9. mája v Moskve:  A začať s obnovou mostov, ktoré sa iní tak veľmi snažili zničiť. 

Kto ani po prečítaní týchto riadkov nepochopí, kde je pravda a kde je lož, tomu niet pomoci, lebo odmieta nevyvrátiteľné argumenty a zatvára oči pred skutočnou realitou.