Obdivuhodné na ich činnosti bolo predovšetkým to – a vysoko to oceňovali aj Svätopluk a Rastislav – že z vierozvestov a byzantských diplomatov, ktorí v zmysle tajného príkazu byzantského cisára Michala mali v prvom rade, i keď samozrejme veľmi diskrétne, brať v priebehu svojej misie u Staroslovákov zreteľ na politické záujmy Byzancie, sa na Veľkej Morave stali najmä oduševnení učitelia a hlásatelia kresťanského posolstva lásky človeka k človeku.
Ľudu neprestajne zdôrazňovali, že pre národ nie je nič také dôležité ako svornosť a hrdosť.
Veľký problém mali s udelovaním kňazských sviatosti, lebo na to naozaj v žiadnom prípade sami nemohli stačiť. Preto sa rozhodli, že sa vyberú aj s viacerými zo svojich žiakov na krátky čas späť do Konštantinopolu, aby ich tam dali vysvätiť za kňazov.
# # # # # # # # # # # # #
Tento raz sa však vybrali do Byzancie celkom inou cestou, akou prišli pred nejakým časom na Veľkú Moravu. Z Velehradu, kde mali svoje sídlo, išli najprv na Devín. Tam sa zdržali len jeden deň a z Devína potom vyrazili cez Panóniu na juh do Benátok. Odtiaľ sa ďalej chceli plaviť po mori až do Konštantinopolu. Aj preto bratia zvolili túto cestu po mori, lebo chceli svojím žiakom, ktorí nemali žiadnu predstavu o mori a ani o takom veľkolepom meste, akým boli Benátky, ukázať niečo, na čo nikdy nezabudnú.
V Benátkach ich ale zastihlo pozvanie od pápeža Mikuláša I, ktorý ich pozýval k sebe do Ríma. Mikuláš I. bol jedným z najvýznamnejších pápežov ranného stredoveku a azda aj najinteligentnejší. Zaoberal sa okrem iného veľmi intenzívne dejinami.
Po krátkom premýšľaní sa bratia rozhodli, že mu vyhovejú.
Vydali sa na cestu do Ríma. Počas toho, kým boli na ceste, však pápež ťažko ochorel a nečakane skonal. Zomrel veľmi mladý – mal len 47 rokov a pápežom sa stal vo veku len 38 rokov.
Za svoje veľké zásluhy o cirkev a o upevnenie pápežskej autority bol označovaný aj ako Mikuláš Veľký.
Keď bratia so svojimi žiakmi dorazili do Ríma, tak vo Vatikáne už vládol nový pápež Hadrián II. Ten bol tiež veľmi dobre informovaný – podľa všetkého od svojho predchodcu – o významnej činnosti Konštantína a Metoda vo Veľkomoravskej ríši i o ich veľkej učenosti a prijal ich s veľkou slávou a poctami.
Dal sa od nich veľmi obšírne informovať o ich poslaní a práci v kráľovstve Rastislava a prejavil im veľký obdiv a uznanie za ich namáhavú, mimoriadne záslužnú činnosť.
Veľmi ochotne posvätil ich liturgické knihy napísané už v staroslovenskej reči a potom on sám osobne vysvätil žiakov solúnskych bratov za kňazov. A najmä tento posledný akt pápeža vyzdvihol veľmi vysoko to, ako veľmi si vážil Konštantína a Metoda, a to sa rýchlo stalo obrovským tŕňom v oku franských kňazov na Veľkej Morave a vyvolalo to aj veľkú nevôľu franského kráľa, keď sa o tom dopočul od svojho vyslanca vo Vatikáne.
Franským kňazom sa tak na Veľkej Morave odrazu objavila nová a neobyčajne nepríjemná konkurencia – staroslovenskí kresťanskí kňazi. To samozrejme veľmi marilo ich nekalé plány, veď proti kresťanským kňazom, ktorí mali v žilách tú istú krv ako aj národ, ktorý chceli podrobiť a takpovediac pofrankizovať, nemali fakticky už nijakú šancu.
# # # # # # # # # # # # #
Na veľký žiaľ a na veľké nešťastie však práve v tom čase, keď sa byzantským bratom dostalo najvyššieho ocenenia z úst hlavy kresťanskej cirkvi, tak Konštantín vyčerpaný ustavičnou namáhavou prácou a útrapami z nepohodlného dlhého cestovania veľmi ťažko ochorel.
Z Ríma ho hneď previezli do blízkeho kláštora. Napriek starostlivej opatere a liečeniu, ktoré mu poskytli tamojší učení mnísi sa už nezotavil. Pred smrťou ešte prijal meno Cyril a vo februári 869 chorobe podľahol.
Pokračovanie nasleduje
