Veľký márnotratník: Francúzsky kráľ Ľudovít XIV. (1638 – 1715), známy ako „Kráľ Slnko“, sa do histórie zapísal ako jeden z najväčších márnotratníkov (teraz máme niečo podobné v Bruseli, kde nám vládne a nás ovláda EÚ-„Kráľovná Slnka“)

Táto naša bruselská „kráľovná“ akoby v mnohom kopírovala  Ľudovíta XIV.  Jeho vládu charakterizoval absolútny prepych, gigantické stavebné projekty a astronomicky nákladný životný štýl, ktorý priviedol štátne financie Francúzska na pokraj skazy a zrútenia.

Tu je prehľad troch hlavných oblastí jeho historickej rozhadzovačnosti:

1.  Versaillský palác: Pozlátená klietka

Azda najmonumentálnejším symbolom jeho rozhadzovačnosti je Versaillský palác. Ľudovít premenil niekdajší poľovnícky zámoček svojho otca na najnádhernejšie sídlo v Európe.

        Náklady: Odhaduje sa, že výstavba pohltila až 20 percent ročných štátnych príjmov Francúzska – čo je suma, ktorá by v dnešných prepočtoch zodpovedala niekoľkým miliardám eur !!!!

Logistika: Na stavbe pracovalo v istých obdobiach súčasne viac než 36 000 robotníkov a vojakov. Keďže Versailles stálo v močaristej oblasti, bolo nutné odkloniť toky riek, aby mohli fungovať rozsiahle vodné diela a fontány.

        Účel: Versailles nebolo len prejavom luxusu; slúžilo ako politický nástroj. Geniálny politický ťah (po prvý raz v dejinách Francúzska): Ľudovít prinútil šľachtu, aby tam žila. Aristokrati, zamestnaní užívaním si prepychu  a súperením o kráľovu priazeň, tak nemali čas spriadať plány na vzburu a tajne sa stretávať na svojich sídlach.

2. Život na dvore: Luxus ako systém

Na versaillskom dvore vládol absurdný a mimoriadne nákladný kult osobnosti kráľa:

Slávnosti a móda: Maškarné plesy, divadelné predstavenia či niekoľkodňové poľovačky stáli celé imanie. Šľachta musela neustále nakupovať nové, nesmierne drahé oblečenie, aby vyhovela kráľovským požiadavkám na odievanie.

„Lever“ a „Coucher“: Dokonca aj kráľovo ranné vstávanie (lever) a večerné líhanie do postele (coucher) boli inscenované ako vysoko ritualizované obrady. Šľachtici boli ochotní zaplatiť obrovské sumy – alebo urobiť čokoľvek – len za výsadu podať kráľovi košeľu či držať pri ňom sviečku.

Milenky a obľúbenci: Kráľove oficiálne milenky (napríklad markíza de Montespan) dostávali vlastné zámky, šperky a prehnane vysoké renty vyplácané zo štátnej pokladnice.

3. Vojny: Kráľova najnákladnejšia závislosť

Hoci boli jeho stavebné projekty veľkolepé, oveľa väčšiu finančnú záťaž pre Francúzsko predstavovali Ľudovítove neustále vojny (napríklad francúzsko-holandská vojna, vojna augsburskej ligy či vojna o španielske dedičstvo).

Ľudovít XIV. usiloval o absolútnu nadvládu v Európe a o rozšírenie svojej slávy (gloire).

Na konci jeho 72-ročnej vlády bolo Francúzsko v dôsledku týchto vojenských výdavkov vojensky vyčerpané a úplne zbankrotované.

Dedičstvo prepychu

Aby financoval tento životný štýl a vojny, Ľudovítov minister financií Jean-Baptiste Colbert zaťažil obyvateľstvo prostredníctvom ekonomického systému merkantilizmu a extrémneho zdanenia. Kým kráľovský dvor sa kúpal v prepychu, vidiecke obyvateľstvo trpelo hladom.

Hoci Ľudovít XIV. zanechal trvalé kultúrne dedičstvo a urobil z Francúzska centrum európskej kultúry, jeho nesmierna rozhadzovačnosť a z nej vyplývajúci štátny dlh položili finančné základy hlbokej nespokojnosti a odporu voči monarchii, čo  o desaťročia neskôr vyústilo do Francúzskej revolúcie a do popravy  kráľa Ľudovíta XVI. a jeho manželky Marie-Antoinette v roku 1793.     

Ľudovít XIV. (Kráľ Slnko) bol praprapradedom Ľudovíta XVI.

Na smrteľnej posteli údajne priznal svojmu pravnukovi (a nástupcovi): 

„Príliš som miloval vojnu; nenasleduj ma v tom, ani v tých nadmerných výdavkoch, ktoré som vynaložil.“