Rastislav sa na chvíľočku zamyslel a potom sa rozhovoril ďalej:
„Ešte chcem povedať, že Frankovia nás pred Avarmi cekom iste nezachraňovali. To tak len prišlo, takpovediac popritom, že Frankovia pred Hunmi zachraňovali len sami seba. A urobili skutočne všetko pre to, aby sa im to podarilo. Zmobilizovali všetky na to potrebné zdroje, aké len mali k dispozícii.
V tom čase už mali za sebou bohaté skúsenosti s predchodcani Avarov, nebezpečnými a strašne krvilačnými Hunmi, ktorí Frankov niekoľkokrát porazili, ale nikdy nie rozhodujúcim spôsobom, takže ich neovládli, až napokon bolo hunské nebezpečenstvo navždy zažehnané.
Nuž akokoľvek to aj bolo, jednoducho sa Frankovia stali vtedy našou spásou a záchranou pred Avarmi a vďaka tomu sme si napokon dokázali uvedomiť konečne aj to, aký obrovský význam má pre ochranu a zabezpečenie dlhodobej existencie rasy a či národa veľký a silný štát.
A ten sme začali teraz úspešne budovať a chceme z neho časom mať mocnosť, na ktorej by si vylámal zuby každý nepriateľ, aj ten najmocnajši, ktorý by si nás chcel podrobiť.
Časy sa ale medzitým zmenili a tí istí Frankovia, ktorí boli našou záchranou, sa napokon stali pre nás veľkou hrozbou a veľkým nebezpečím a prichádza čas, keď si nás budú chcieť celkom podrobiť a potom z nás urobiť len akýchsi podradnejších druhotriednych Frankov, ktorých potom budú môcť celkom podľa potreby využívať a používať na svoje vlastné ciele.
Vieš predsa dobre Svätopluk, že za vlády Karola Veľkého bola východná hranica franskej ríše od Devína ešte pomerne dosť veľmi vzdialená. Vtedy ale naša ríša ešte neexistovala.
Teraz však ich hranica sa k nám tak veľmi priblížila, že už takmer siaha až ku Devínu. A preto som sa musel rozhodnúť k tomu, aby som jej ďalšiemu približovaniu sa k nám zabránil a z toho dôvodu je potrebné za každú cenu dobyť Vindobonu.
No a potom sa – keď sa nám to podarí, o čom nepochybujem – sa okamžite spojíme s korutánskymi Slovanni, našimi pokrvnými bratmi.
A to potom bude znamenať toľko, že franský kráľ Ľudovít bude konfrontovaný zoči voči s už hotovou vecou a možno predpokladať, že práve preto sa s tým zmieri.“
„Hm, to som si ale vôbec nie s tým istý“,
povedal krčiac čelo Svätopluk, pričom sa na malú chvíľu zamyslel, aby potom pokračoval trochu zachrípnutým hlasom ďalej:
„Kráľ Frankov v tom bude zaiste vidieť obrovskú opovážlivosť, ktorá ho veľmi rozhnevá. V každom prípade bude útok na Vindobonu veľkým rizikom pre nás – o tom niet najmenších pochýb.“
Svätopluk chcel v tomto rozhovore vyťažiť pre seba maximum a vedel, že je vo výhode oproti Rastislavovi. A tak rozhodným sebavedomým hlasom povedal:
Pokračovanie nasleduje
