Veľkomoravská ríša a jej mudrc; moje románovo-faktografické rozprávanie - 1.časť

Ako vzniklo toto rozprávanie:

Svojho času ma môj ctený a mi veľmi drahý priateľ Vojtech Zamarovský počas rozhovoru oslovil týmito slovami:

„Roman, ty si skvelý rozprávač a vynikajúci znalec dejín. Ja som len faktografický historik a nikdy by som sa na niečo také neodvážil. Ty si ale – z môjho pohľadu – jediný Slovák, ktorý by dokázal pútavo, odborne a vecne, ale aj s fantáziou vynikajúceho rozprávača spracovať históriu Veľkomoravskej ríše. Nechcel by si to urobiť?“ Náš národ má veľmi mizerný vzťah k histórii a čo je najsmutnejšie, tak len málo Slovákov pozná naše národné dejiny. Je to hlavný dôvod, prečo Slováci trpia na nedostatok sebavedomia, ktorým sa aj ty aj ja – na rozdiel od nich – nápadne vyznačujeme.“

Odpovedal som mu po kratkej chvíli:

„Vojtech, pre mna vsetko ma svoj prihodny cas. Slubujem ti, ze ak ten cas pride, tak sa o to pokusim.“

Od tohto nášho rozhovoru prešlo veľa rokov a môj priateľ Vojtech už nežije. Ja teraz tu pre vás naplnim jeho slová. Pre seba som tak urobil už veľmi dávno.

Toto historické rozprávanie o Veľkej Morave bude spracované tak, ako ho nepodal žiadny iný slovenský autor, a pokiaľ mi je známe, ani žiadny český autor.

                   + + + + + + + + + + + + + + + + +        

Rieka Tisa bola na jar daždivého a nezvyčajne chladného roku na konci prvej polovice deviateho storočia taká rozvodnená, ako už dávno nie. Neveľká drevená osada malého východoslovanského kmeňa, ktorý sa pred dvoma desaťročiami odštiepil od mocného kmeňa slovanských Wislanov na severe, aby si našiel nové úrodné územie na juhu, v Potisí, bola z veľkej časti zaplavená rozbahnenými vodami rozdivočenej rieky.

Príbytky zámožnejších obyvateľov osady stáli na koloch, a tak aspoň do tých neprenikla vyliata voda z koryta  rieky. Časti osady, blízko brehu, boli zaplavené a z niektorých domov trčali z vody už len strechy.

Územia v okolí rieky Tisy v tom období ešte nepatrili k Veľkomoravskej ríši kráľa Rastislava. Jej obyvateľstvo tvorili len moravské a staroslovenské kmene. Oblasť dnešného východného Slovenska, časti severného Maďarska a Podkarpatskej  Rusi v tom čase ešte neboli súčasťou Veľkej Moravy.

Život v tom čase bol v tých končinách veľmi neistý a nebezpečný. Často prichádzalo ku konfliktom jazykovo a enticky rôznych kmeňov. Žili tam Wislania, Staroslováci, Avari, zvyšky silných Sarmatov i početné skupiny kočujúcich turko-tatárskych proto-Bulharov.

Písal sa rok 840 a situácia v Európe bola veľmi zložitá. Sťahovanie národov ešte stále nebolo ukončené.   Časy boli nepokojné a plné nečakaných vpádov a prepadov. Sila a vplyv Avarov, ktorí sa rozliali ako divá koristnícka, zbíjajúca a ženy znásilňujúca riava do veľkej časti  Európy, našťastie pre Veľkú Moravu v tom čase už slabli a po viac ako štyroch storočiach ich pustošivého vyčíňania, bola s konečnou platnosťou skrotená. Zásluhu na tom mali Frankovia, ktorí ich pod vedením svojo kráľa, Karola Veľkého, skvelého vojvodcu, porazili.

V Európe v tom čase existovali len dve skutočné veľmoci a tie ovládali a usmerňovali celé európske dianie. Určovali politicko-geografické usporiadanie, ovplyvňovali kultúru a vedu a v neposlednom rade aj náboženstvo a vývoj sociálnych štruktúr spoločnosti.

Jedna z nich vládla na východe Európy a druhá na jej Západe. Východ ovládala svetová ríša byzantských cisárov, ktorá sa zrodila z trosiek rímskeho impéria po tom, ako ju svojimi vytrvalými nájazdami rozbili bojovní Germáni, aby neskôr ovládli celú západnú Európu a vnútili jej svoj spôsob života.

Zakladateľom Byzancie bol nepriamym spôsobom rímsky cisár Konštantín Veľký (pre kresťanov svätý Konštantín – prečo sa stal svätým, to som napísal v poslednom blogu). Už vo štvrtom storočí sa prezieravo rozhodol, že premiestni hlavné mesto svojho čoraz viac upadajúceho rímskeho cisárstva ďaleko na východ Európy. Učaroval mu Bospor a tak svoje nové sídlo vybudoval v tejto utešenej panoramatickej krajine. Nazval ho po sebe – Konštantinopol.

Samozrejme, že vtedy nemal najmenší úmysel založiť nový štátny útvar, Byzanciu. Bol však presvedčený o tom, že vládnutie z nového hlavného mesta, veľmi vzdialeného od rozpadajúceho sa Ríma, mu pomôže zachrániť Rímsku ríšu v novej forme aj pre budúce generácie.

Neskôr sa však napriek všetkým snahám Rímska ríša definitívne rozpadla na Východorímsku a Západorímsku. Z jej východnej časti sa postupom času vyvinula mocná Byzantská ríša (ktorú vám v mojom rozprávaní obšírne priblížim. Slováci o nej vo všeobecnosti nevedia takmer nič, hoci pre Veľkú Moravu zohrala kľúčovú rolu a hoci existovala celé tisícročie), v ktorej čoraz viac narastal vplyv starej greckej kultúry z obdobia antiky. Postupom času sa z nej vytrácali typické črty starorímskej kultúry a spôsobu života v Ríme.  

pokračovanie nasleduje