Kráčajúc Konštantinopolom Anastázius musel myslieť na to, čo mu Johannes prezradili. Tá správa sa ho dotkla dosť nepríjemne.
Opatrne mu oznámil, že u cisára Michala upadol do nemilosti. Johannes mu naznačil, že Michal sa veľmi rozhneval, keď sa dozvedel, že odišiel ku kalifovi do Bagdadu a potom následne v jeho poverení až do Alexandrie. Povedal mu aj to, že cisár to dokonca bral ako urážku jeho Majestátu, že tak urobil bez jeho súhlasu.
Anastázius bol tým nemilo prekvapený, lebo bol presvedčený, že cisár – tak ako ho spoznal – je tolerantný muž a niečo také bez problému akceptuje, a to o to viac, že mu dával najavo svoju priazeň i svoj obdiv.
Ešte musel vykonať niekoľko krátkych návštev a jednu dlhšiu u Fotia. Dohodol sa s ním, že na druhý deň ráno ho zoberie so sebou do paláca, kde sa mal zúčastniť rozlúčkového ceremoniálu s posolstvom kráľa Rastislava.
Keď už ukončil poslednú návštevu, tak bolo veľmi neskoro v noci a tak sa rozhodol, že s Melinou sa stretne až na druhý deň.
V posteli dlho nemohol usnúť a keď konečne až niekedy nad ránom zaspal, tak sa mu prisnil veľmi zvláštny a desivý sen.
Snívalo sa mu, že bol malým chlapčekom, ktorý sa odrazu ocitol v nejakom veľkom drevenom dome, ktorého strechu zachvátil oheň. Bol tam spolu s mužom, ktorý nebol jeho otcom, ale ktorý sa mu prihováral slovami:
„Syn môj neboj sa, nemaj strach, oheň ti neurobí nič. Ty to prežiješ a odtiaľto odídeš do ďaleka.“
Mužova tvár sa v jeho sne nápadne podobala tvári jedneho z poslov, ktorých videl cez deň v sprievode cudzincov z Veľkej Moravy pred chrámom Božej Múdrosti a ktorého si zapamätal, lebo mal podobné črty ako on sám.
Potom sa v horiacom dome objavila nejaká žena, ktorá však nebola jeho matkou, ale on na ňu zvolal mama. Odrazu na muža, ktorý ho nazval svojím synom, padla zo strechy veľká horiaca klada a ho usmrtila.
Malý chlapec Anastázius sa vo sne od hrôzy triasol a kričal.
Nečakane sa odkiaľsi pri žene, ktorej hovoril mama, objavil obrovský, ako uhoľ čierny potkan. Skočil na ňu a rozhryzol jej celé brucho. Spadla na zem a už sa viac nehýbala. Z brucha je vystrekol taký silný prúd krvi, že potkana okamžite rozpučil.
Všetci traja ležali vedľa seba mŕtvi – muž, žena i obrovský potkan.
Anastázius sa celý spotený prebudil.
Ráno sa už blížilo a schylovalo sa k brieždeniu. Poloomámený spánkom si odrazu uvedomil, že mrmle, akési mu neznáme slovo: „Hrozné, hrozné.“
O chvľu však ešte tvrdo zaspal.
Pokračovanie nasleduje
