Úmyselne zavádzajúce a lživé predpoklady politických „elít“ EÚ a ich generálov, na ktorých stojí európska hystéria okolo „vojny proti Rusku“. Dva osudové omyly protiruských vedúcich EÚ politikov !!!

V posledných týždňoch európska politická "elita" a jej médiá vybičovali vojnovú rétoriku už takmer na maximum a používajú pritom zjavne koordinované – a jednotné – naratívy: 

„Vojna s Ruskom je bezprostredná; Rusko má v úmysle zaútočiť na NATO; musíme sa pripraviť; zásobte sa balenou vodou a konzervami a buďte pripravení poslať svoje deti na vojenskú službu“ – „Mnohí zomrú, ale je ich povinnosťou brániť svoju krajinu.“

Aký to ale nezmysel! Aby to podčiarkli, poprední európski politici – vrátane vysokej predstaviteľky EÚ Kallas a nemeckého kancelára Merza – si počas Európskeho arktického summitu 14. septembra zámerne obliekli maskáčové oblečenie, aby tak signalizovali „pripravenosť na obranu“.

Pôsobia absurdne.

Aká je ale podstata tejto hystérie, ktorá zachvátila európskych technokratov?

Na prvý pohľad nedáva jednotné posolstvo – že Rusko stojí na prahu útoku na Európu a že vojna je bezprostredne už tu – absolútne žiadny zmysel. Európa nedisponuje vojakmi, muníciou, finančnými zdrojmi ani priemyselnými kapacitami na vedenie vojny proti krajine, ktorá sa v súčasnosti považuje za poprednú vojenskú „veľmoc“ a navyše vlastní najväčší svetový arzenál jadrových zbraní.

„Hlavy štátov a vlád pobaltských krajín patria k najhlasnejším zástancom tohto nepodloženého naratívu o bezprostrednom ruskom útoku. Lotyšský prezident Edgars Rinkēvičs napríklad tento týždeň zašiel až tak ďaleko, že tvrdil, že ruské ‚útoky‘ na EÚ a NATO sa už začali. Pobaltské štáty dokonca vypracúvajú núdzové plány pre svoje obyvateľstvo, pričom vykresľujú scenár v štýle filmu ‚Červený úsvit‘ (Red Dawn).“

„Nehovoríme tu o konvenčnej vojne. Hovoríme o provokáciách všetkého druhu, sabotážnych akciách všetkého druhu, skúškach všetkého druhu – a to je rozhodne niečo, čo sa deje práve teraz,“ vyhlásil lotyšský líder. Poľský premiér Donald Tusk minulý týždeň vyhlásil, že Rusko by mohlo podniknúť sporadické útoky – pričom by ich vydávalo za „náhodné“ – s cieľom „ochromiť alebo aspoň oslabiť odhodlanie krajín NATO“, ako uviedla agentúra The Associated Press.

„Existuje reálne nebezpečenstvo, že drony alebo iné typy striel by mohli preniknúť na suverénne územie jednej či viacerých krajín na východnom krídle a dokonca spôsobiť škody,“ dodal Tusk a varoval: „V nasledujúcich mesiacoch by Moskva mohla zájsť až tak ďaleko, že by podnikla určitú formu leteckého útoku na územie NATO, aby demonštrovala, že záväzok kolektívnej obrany tejto vojenskej aliancie – zakotvený v článku 5 – je len prázdnym textom na papieri.“

Napriek všetkým zhromaždeným dôkazom, že Moskva nechce útočiť  sa však európski lídri pripravujú na možnosť aktivovať článok 5 proti veľkej jadrovej mocnosti.

Uprostred tohto rozruchu vydal minister zahraničných vecí Sergej Lavrov jasné varovanie:

„Chcem zdôrazniť, že nemáme záujem niečo také urobiť,  ak však Európa – ktorá denne hovorí o prípravách na vojnu proti Rusku – zaútočí na Rusko, bude to úplne iný druh vojny – a veľmi krátkej.“

Čo sa skrýva za touto zdanlivou absurdnosťou?

Na jednej strane je jasné, že vládnuce kruhy v Bruseli si uvedomujú, že sa im vypomstia ich strategické chyby – neochvejná podpora Ukrajiny, obetovanie európskeho ekonomického modelu v záujme vyvíjania tlaku na Rusko, podpora vojny proti Iránu či ľahostajnosť k utrpeniu v západnej Ázii.

Ich šírenie strachu z Ruska zaváňa skôr zúfalstvom než dôkladným zvážením či zodpovedným posúdením reálnych rizík spojených s takýmto podnecovaním vojny.

Politický establišment nepochybne vidí, že energetická kríza, ktorá je dôsledkom americko-izraelskej vojny proti Iránu, už nie je len „na obzore“, ale stala sa realitou.

Vidíme prudký rast životných nákladov, hrozivé miznutie pracovných miest a hroziaci kolaps trhov – najmä trhu s dlhopismi (kde úrokové sadzby určujú hodnotu všetkých ostatných rizikových aktív). Tvárou v tvár tejto situácii títo politici pod tlakom možno dospeli k záveru, že vyvolávanie strachu je jediným spôsobom, ako odvrátiť pozornosť od vlastných zlyhaní – a možno im to dáva nádej (ak áno, tak je to len klamná ilúzia), že prežijú volebné obdobie!!!!

Snaha o prežitie je kľúčovou motiváciou, no zmýšľanie elít pravdepodobne vychádza aj z dvoch predpokladov, ktoré sú síce mylné, no politickej triede pripadajú vierohodné.

Prvým omylom je predstava, že Rusko vo februári 2022 rozpútalo preventívnu vojnu s cieľom dobyť Kyjev a približne 60 percent územia Ukrajiny.

Napriek tomu európski a americkí komentátori – vrátane amerického komentátora Roberta Papea – tvrdia, že neúspešný pokus o dobytie Kyjeva v kombinácii s predpokladom, že Putin očakával len symbolickú demonštráciu „vážneho zámeru“, ktorá mala prinútiť NATO k ústupu, naznačuje (podľa Papea), že Putin uviazol v špirále eskalácie.

 Pape argumentuje, že hoci Putin v roku 2022 túžil po rýchlom víťazstve, po tomto zlyhaní zostal „uväznený“ a nútený stupňovať konflikt s klesajúcimi vyhliadkami na úspech – a preto je odsúdený na neúspech. „Je to len otázka času, kedy bude nútený kapitulovať.“

Demonštrácia sily Moskvy v Sýrii – hoci obmedzená – nebola zlyhaním, ale naopak, fungovala; modelom odvodeným zo sýrskych skúseností bol astanský proces.

Do konca marca 2022 priniesol istanbulský proces Istanbulské komuniké, ktoré predstavovalo rámec pre dohodu s Ukrajinou. Táto iniciatíva stroskotala z jediného dôvodu – Boris Johnson ju torpédoval –, čím prinútil Rusko k preskupeniu síl. To sa mu podarilo, hoci za cenu zdĺhavej opotrebovávacej vojny a zbytočnej straty státisícov ukrajinských životov.

Takže bol to Boris Johnson, kto priviedol Európu do pasce  nezmyselnej eskalácie.

Európania zjavne založili svoj „príbeh úspechu“ v súvislosti s vojnou proti Rusku na dvoch veciach: po prvé, na predpoklade údajného zlyhania pred bránami Kyjeva; a po druhé, na prehnanom spoliehaní sa na finančné sankcie proti Rusku.

Vo chvíli eufórie vyhlásil bývalý francúzsky minister financií Le Maire „totálnu ekonomickú a finančnú vojnu proti Rusku“. Tvrdil, že sankcie udusia ruskú ekonomiku a spôsobia jej kolaps – no v praxi Rusko už od roku 2007 prechádzalo na národný (autarkický) ekonomický model a naďalej prosperuje.

Naivnému a nedomyslenému vyhláseniu tohto ministra slepo uveril Brusel i Berlín a konali v jeho zmysle spolu s Parížom v presvedčení, že Rusko veľmi rýchlo „padne na nos“ !!!!! A to bol druhý a katastrofálny omyl!!!

Kto teda koho vlákal do pasce? Kľúčový predpoklad Západu – že Rusko bolo dotlačené k eskalácii v momente, keď zlyhal neexistujúci plán na dobytie Kyjeva – obrátil situáciu naruby.

Bola to chybná analýza Západu, ktorá ho vtiahla do špirály stupňujúcich sa opatrení – opatrení, ktoré by mohli neúmyselne priviesť Európu do vojny s Ruskom; vojny, ktorú si nikto v Európe neželá !

Čerpané z textu, ktorý pôvodne vyšiel v angličtine na portáli Conflicts Forum.