„Ukrajina stojí na pokraji kolapsu a či dokonca je už v ňom“: Julija Mendelová, bývalá tlačová tajomníčka Volodymyra Zelenskeho, vyzýva v Európskom parlamente na rokovania s Ruskom, a to proti vôli a pobúreniu svojho exšéfa a riskuje tým mnoho!!!

Keď som počul jej hlas a písal jej slová neustále mi tiekli slzy. Toto je trpká pravda o Ukrajine a o Juliji! A toto neprináša žiadny mainstream!!! Julija Mendelová, predniesla tento prejav v Európskom parlamente v Štrasburgu 16. septembra 2026. K zhromaždeniu sa prihovorila prostredníctvom videolinky po tom, čo jej v ten istý deň predtým odopreli vstup!!! Takto sa EÚ parlament správa voči tým čo hovoria pravdu o situácii na Ukrajine!!! 

Okrem toho EÚ nariadila jej tlmočníkom, aby jej prejav neprekladali z angličtiny, v ktorej ho prednášala EÚ poslancom !

Mnohým protiruským poslancom a samozrejme predovšetkým von der Leyen a Kallas bol prejav tejto hrdinskej ukrajinskej vlastenky veľmi nepríjemný, ale promierové kruhy ho presadili aspoň v tejto forme - okrem iného aj poslanci AfD, o ktorých nemecký mainstream tvrdí, že sú len proruskí.

 Mendelová:  Je pre mňa veľkou cťou a výsadou vystúpiť tu – v Európskom parlamente, na mieste, kde nadobúdajú konkrétnu podobu hlavné myšlienky európskej civilizácie.

Pre niektorých z vás môže byť to, čo poviem, nepríjemné. Môže to vyvolať kritiku či dokonca hnev. A predsa tu stojím plná nádeje.

 Veď je napísané: „Proste a dostanete; hľadajte a nájdete; klopte a otvoria vám.“

Dva roky som pôsobila ako tlačová tajomníčka Volodymyra Zelenskeho; predtým som pracovala ako externá spolupracovníčka denníka New York Times, ako konzultantka Svetovej banky a publikujúca autorka v hlavnom prúde médií – na túto prácu som bola hrdá.

 Dnes ma niektorí ľudia na Západe či v ukrajinských štátnych médiách označujú za „proruskú“ hneď, ako uvediem jednoduchý fakt o vojne alebo vyjadrím nesúhlas so Zelenského politikou neustálej eskalácie. Ľudia na bezpečnom Západe sa niekedy domnievajú, že rozumejú Ukrajine a tejto vojne lepšie než ja – ja, ktorá som o konflikte informovala už od roku 2014, mnohokrát som cestovala na Donbas so Zelenskym, zúčastňovala sa na rokovaniach, pomáhala formulovať prezidentské vyhlásenia a zostala priamo na mieste, keď sa v roku 2022 začala invázia.

Ocitla som sa pod paľbou a len o vlások som prežila. Cestovala som po krajine, aby som pomohla civilistom, a neúnavne som o situácii informovala. Nikto ma nemôže vážne označiť za proruskú, pokiaľ neprijme zjednodušené, čierno-biele vnímanie tejto vojny.

Neprišla som sem hrať politické hry. Prišla som s jediným cieľom: zastať sa ľudí na Ukrajine – svojich ľudí.

Poviem vám pravdu, ktorá sa pred svetom starostlivo tají. Som dcérou Ukrajiny a dnes som jej hlasom.

Líšim sa od mnohých hlasov, ktoré ste už počuli, pretože z tejto vojny nemám žiadny zisk. Nestaviam na nej svoju kariéru. Nepoberám žiadne granty ani z nej nečerpám žiadne výhody. Tak ako väčšina Ukrajincov – a tak ako väčšina Európanov, Američanov či Rusov – môžem v dôsledku tejto krutosti len strácať. A uvedomujem si, že ak bude táto vojna pokračovať, prinesie straty a zmeny, ktoré už nikdy nebude možné zvrátiť.

Ukrajinský ľud a armáda preukázali neuveriteľnú odolnosť; nemáme sa za čo hanbiť. Vojna nás však všetkých zmenila a dnes odolnosť znamená hovoriť pravdu a presadzovať mier.

Stojím tu, pretože Ukrajina a Európa opakovane uprednostňujú zlú vojnu pred zlým mierom – eskaláciu namiesto diplomacie.

Nepochybujem o tom, že o rusko-ukrajinskej vojne viete veľa.

Poznáte čísla a štatistiky. Videli ste fotografie. Čítali ste knihy a články, poznáte politické postoje a stratégie.

 A predsa tu stojím, aby som vám povedala: O tejto vojne neviete v skutočnosti nič.

Moja krstná dcéra Mária bude mať o pár týždňov štyri roky. Nikdy nepoznala život bez vojny. Narodila sa v Kyjeve, je to bystré a živé dievča, ktoré hovorí krásnou ukrajinčinou a občas pridá aj anglické slovo. V poslednom čase sa jej v škôlke stáva, že sa pociká. Po ďalšom ruskom raketovom útoku sa bála, že raketa zasiahne jej školu. Moja priateľka strávila veľa času tým, že ju upokojovala, a nakoniec sa jej to podarilo – tým najstrašnejším možným spôsobom: dieťa teraz zaspáva pri zvuku útokov na ruské ropné rafinérie. Doma ich volajú „dobré útoky“. Má štyri roky a len ťažko chápe nuansy vojny. „Som zdesená,“ povedala mi jej matka.

Moja neter Anna má desať rokov a nikdy nevkročila do školy. Nevie, ako vyzerá trieda plná detí. Tak často sa sťahovala, že nikde nemá priateľov. Rodičia na Západe sa obávali, keď sa ich deti počas pandémie rok a pol učili len online.

Moja neter nepozná inú formu vzdelávania. Každý deň sedí sama v byte, kým sú jej rodičia v práci. Pripája sa na vyučovanie, robí si domáce úlohy, a potom upratuje, varí a čaká na ich návrat. Nemôže sa voľne pohybovať po meste, ktoré čelí neustálym útokom. Nepozná komunitný život ani priateľstvá z detstva. V zime sú dni krátke a chladné; tú minulú nebolo k dispozícii ani kúrenie, ani elektrina.

Jednému z troch ukrajinských detí v súčasnosti chýba prístup k primeranému vzdelaniu. Ukrajina bola kedysi známa svojimi vedcami. Prvý človek, ktorý vyletel do vesmíru, tak urobil pod vedením Ukrajinca. Vyrábali sme lietadlá a vrtuľníky; naši fyzici a biológovia naďalej prispievajú k svetovej vede. A predsa, v blízkosti frontovej línie sú žiaci štvrtého ročníka, ktorí nevedia čítať. Počúvajte ma: sú tu desaťročné deti, ktoré nevedia čítať. Úpadok vzdelania a sociálnych zručností u budúcich generácií by nás mal všetkých znepokojovať.

Ukrajinci sa nelíšia od ostatných národov. Aj my chceme vzdelanie a zdravotnú starostlivosť. Aj my chceme tvoriť, rozvíjať sa, súťažiť a spolupracovať. O päť či desať rokov to však nebude možné, ak bude vojna pokračovať. Uprostred rakiet, dronov a bômb strácame ľudský kapitál – nielen v dôsledku úmrtí a zranení, ale aj pre úplnú absenciu akejkoľvek príležitosti žiť skutočný život. Roky, počas ktorých ide len o holé prežitie, si vyberajú daň na mysli aj tele.

Moji rodičia sú lekári v Chersonskej oblasti, priamo na fronte. Viac ako osem mesiacov strávili pod ruskou okupáciou, a predsa odmietajú opustiť mesto, ktoré je neustále pod paľbou. Lekárov je tam kritický nedostatok. „Ak všetci odídu,“ pýtajú sa, „bude to ešte Ukrajina?“ Majú vzácny a zároveň ťažký luxus – možnosť zostať, hoci by mohli odísť; drží ich tam pocit zodpovednosti voči komunite a histórii. Desaťtisíce ďalších ľudí odísť nemôžu vôbec; sú uväznení v chudobe a odkázaní na úplnú absenciu pomoci. Štát poskytuje vysídleným osobám menej ako sto dolárov mesačne, a to len na obmedzený čas – suma, ktorá nestačí na prenájom bývania ani na stravu pre rodinu. Ľudia v dedinách pri fronte žijú bez akéhokoľvek finančného zabezpečenia; tisíc dolárov pre nich predstavuje nepredstaviteľné bohatstvo.

 Všetko sa mohlo vyvinúť inak. Stratégie, ktoré dnes volíme (je to Zelenskyj, čo ich robí), vedú Ukrajinu cestou do trvalej chudoby a vojny, čo predznamenáva spoločenský úpadok.

V dedine v Chersonskej oblasti – v dedine, ktorou som často prechádzal cestou k starej mame – bola vyvraždená celá rodina. Zahynul otec aj matka, rovnako ako ich dcéra, ktorá mala len dvadsaťtri dní. Práve moja matka toto bábätko prepúšťala z nemocnice. Ich syn utrpel zranenia. Pri jedinom výbuchu, v jedinom okamihu, bola rodina zničená.

O takýchto tragédiách ste už počuli. Čo ste však nepočuli, je to, čo v skutočnosti obnáša prežitie na fronte: že obrovské sumy z daní, o ktorých sa píše v médiách, často len málo pomáhajú Ukrajincom, ktorí sa jednoducho snažia prežiť; že je katastrofálny nedostatok lekárov; že školy sú zväčša nefunkčné; a že pre mnohých ľudí spočíva každodenná dilema v tom, ako sa dostať do práce a späť domov bez toho, aby sa dostali pod paľbu.

Tam, na fronte, žijú ľudia v inej realite. Ich životy sa zmenili na každodenný boj o prežitie. Bežní občania prispievajú na vojnové úsilie z vlastných peňazí. Ženy varia pre vojakov, zbierajú teplé oblečenie a ďalšie nevyhnutné veci a posielajú ich na front prostredníctvom dobrovoľníkov – pretože práve tam sú ich synovia a manželia. Miestne komunity podporujú armádu a zároveň sa snažia udržať pri živote seba, svoje rodiny a susedov.

Takto v skutočnosti prežívajú vojnu ľudia priamo na mieste. Znášajú ju, prispievajú k nej a bojujú proti okupačným silám – a to aj napriek korupcii a obmedzenej efektivite ukrajinskej vlády. Tretina Ukrajiny sa zmenila na peklo. Takmer dvadsať percent nášho územia je okupovaných; ďalších desať percent sa stalo horiacim frontom.

Len sa zamyslite:

Ako dlho ešte dokáže zvyšných sedemdesiat percent odolávať s takouto otvorenou, neošetrenou ranou? A akú stratégiu dnes podporujeme? Stratégiu, v ktorej sa toto každodenné utrpenie stáva neviditeľným a bezvýznamným, zatieneným veľkou myšlienkou – zničením Ruska.

Priznajme si to: mnohí ľudia by radšej zničili Rusko, než zachránili Ukrajinu !!!!!!

Stále čítame v hlavných médiách niekoľkokrát do mesiaca vášnivé články hlásajúce, že Rusko je na pokraji kolapsu.

Čítame ich ale už takmer štvrťstoročie. Cenou za tento pomalý kolaps je môj národ, moja krajina, môj štát – Ukrajina.

Žiadny zo západných expertov, profesorov či novinárov, ktorí píšu tieto články, by nikdy nesúhlasil so životom v takej krajine ani by nedovolil, aby bola jeho vlastná vlasť vystavená takým hrôzam v mene nejakej veľkej myšlienky. Myslela som si, že sme sa už poučili z obetovania celých národov pre veľké myšlienky.

 Ale my sme sa vôbec nepoučili !!!!!

Rozumiem však vášmu pohľadu. Ak líder mojej krajiny, Volodymyr Zelenskyj, akceptuje súčasný stav, prečo by ste ho mali spochybňovať vy?

Najprv prišli istanbulské dohody, potom mierový vzorec, následne plán víťazstva a potom koalícia ochotných. Väčšina ľudí nevie, že existovalo aj množstvo sprostredkovateľov uľahčujúcich kontakty, ako aj rôzne právne výklady tejto problematiky – výklady, ktoré mohli Ukrajine pomôcť udržať si kontrolu v priebehu času, namiesto toho, aby sa celá vec zjednodušene redukovala na dilemu „postúpiť územie, alebo nie“.

Existovali dohody, o ktorých ste nikdy nepočuli a ktoré sa na verejnosti spomínali len okrajovo. Tieto zákulisné dohody sa nedostanú do učebníc dejepisu; pretrvajú len v spomienkach tých, ktorí sa snažili pomôcť.

Volodymyr Zelenskyj všetky tieto dohody odmietol – dokonca aj tie, pri ktorých dal svoje slovo a prísľub. Presadzuje tú najmaximalistickejšiu a najnedosiahnuteľnejšiu cestu k víťazstvu ako jediný spôsob, ako dosiahnuť mier – a to mi hovorí, že o dosiahnutie tohto mieru v skutočnosti nemá záujem !!!!!

Pred časom napísal J. D. Vance – vtedy senátor, dnes viceprezident USA – pozoruhodný článok pre New York Times, v ktorom tvrdil, že počty na Ukrajine jednoducho nevychádzajú. Tento článok dal mnohým z nás nádej, že niekto vidí svet našimi očami a chápe, čím prechádzame. Odvtedy uplynuli viac ako dva roky – a počty stále nevychádzajú.

Začnime tou úplne najzákladnejšou otázkou: Ako má 25 miliónov Ukrajincov – z ktorých polovicu tvoria dôchodcovia – brániť 500 miliónov Európanov proti 140 miliónom Rusov? Nemáte ani  len štipku hanby?

Od získania nezávislosti v roku 1991 prišla Ukrajina o viac ako polovicu svojho obyvateľstva. Vtedy tam žilo 52 miliónov ľudí. Dnes sa toto číslo aj podľa tých najoptimistickejších odhadov pohybuje okolo 25 miliónov – a tento pokles sa ešte zrýchľuje. Takmer polovicu obyvateľstva tvoria dôchodcovia, pôrodnosť je katastrofálne nízka a vojna si naďalej vyberá obete a vyháňa z domovov ľudí, ktorí chcú jednoducho žiť, žiť a len žiť!!!!!!!

Pokračovanie nasleduje