Turecko a Izrael „balansujú na pokraji veľmi nebezpečného vojnového konfliktu“! Ankara pritom využíva aj svoju silnú pozíciu v rámci NATO

Turecko dokonca už požiadalo Interpol o vydanie medzinárodného zatykača na izraelského premiéra Netanjahua.

Eskalujúci konflikt medzi Tureckom a Izraelom dostáva v nemeckých médiách len malú pozornosť, hoci by v najhoršom prípade mohol dostať Západ do veľmi zložitej situácie; ak by napríklad došlo k vojenskému stretu medzi týmito dvoma štátmi v Sýrii, Západ by sa musel rozhodnúť, či sa postaví na stranu svojho spojenca v NATO – Turecka – alebo na stranu Izraela.

Jedenásty trestný súd v Istanbule nariadil Interpolu vydať medzinárodný zatykač na izraelského premiéra. Toto rozhodnutie je súčasťou systematickej stratégie Ankary zameranej na delegitimizáciu Izraela pomocou právnych, diplomatických, vojenských a ekonomických prostriedkov.

Ankara sa snaží vytlačiť Jeruzalem z regionálnej mocenskej štruktúry, pričom využíva vnímanú diplomatickú podporu Washingtonu a svoju vlastnú rastúcu vojenskú silu v rámci NATO.

Spúšťačom bola flotila „Global Sumud“

Eskaláciu vyvolali udalosti z druhej polovice roka 2025. Koncom augusta vyplávala zo španielskych a talianskych prístavov flotila „Global Sumud“ (GSF) – konvoj viac ako 40 lodí s takmer 500 propalestínskymi aktivistami na palube, s cieľom doručiť humanitárnu pomoc do Pásma Gazy. Izraelské námorníctvo flotilu 1. a 2. októbra v Stredozemnom mori zadržalo a aktivisti boli následne deportovaní do Európy.

Turecké ministerstvo zahraničných vecí okamžite označilo tento zásah za „teroristický čin v medzinárodných vodách“.

Prítomnosť niekoľkých tureckých občanov vo flotile poskytla Ankare formálny právny základ na začatie trestného konania.

V novembri vydala istanbulská prokuratúra zatykače na Netanjahua a 36 izraelských predstaviteľov pre obvinenia z „genocídy a zločinov proti ľudskosti“.

V apríli 2026 istanbulský súd potvrdil obžalobu a žiadal doživotné tresty pre izraelského premiéra a 34 izraelských občanov.

Aj o tom mainstream Západu mlčí!!!

Treba však poznamenať, že ani Izrael, ani USA nevydávajú osoby výlučne na žiadosť Interpolu. V súčasnosti neexistuje žiadna bilaterálna dohoda medzi Tureckom a Izraelom týkajúca sa vzájomnej koordinácie v trestných veciach alebo výkonu súdnych rozhodnutí.

Vzhľadom na už aj tak napäté vzťahy medzi oboma krajinami tureckí sudcovia nešetrili ostrými slovami:

Uviedli obvinenia zahŕňajúce „zločiny proti ľudskosti“, „genocídu“, „nezákonné zadržiavanie“, „kruté zaobchádzanie s väzňami“, „úmyselné spôsobenie telesnej ujmy“, „lúpež“ a „pirátstvo spojené s obmedzením slobody pohybu“.

Popri tlaku zo strany súdnictva a médií sa začala druhá vlna misií flotily „Global Sumud“. Podľa očakávania konvoj zastavilo izraelské námorníctvo. Jarná misia GSF v roku 2026 sa začala koncom apríla; konvoj tvorilo približne 60 lodí s aktivistami z viac ako 44 krajín.

Organizátorom bola opäť turecká organizácia IHH. Flotila vyplávala z Marmarisu a 30. apríla izraelské námorníctvo zasiahlo proti 22 lodiam pri pobreží Kréty – ďaleko od izraelských výsostných vôd a približne 600 námorných míľ od pásma Gazy. Počas operácie bolo 175 zadržaných aktivistov odovzdaných Grécku a lode spolu s nákladom boli zhabané.

Dňa 14. mája vyplávalo z Marmarisu ďalších 54 lodí. O niekoľko dní neskôr boli zastavené približne 70 námorných míľ západne od Cypru a 250 námorných míľ od pásma Gazy. Takmer 430 aktivistov z 39 krajín, ktorých zadržala izraelská armáda, previezli do prístavu Ašdod.

Deportovaní aktivisti neskôr informovali o porušovaní ľudských práv a Taliansko i Nemecko adresovali Izraelu protestné nóty. Následne vypukol škandál v súvislosti s videami, ktoré na mieste zadržania členov flotily nakrútil izraelský minister pre národnú bezpečnosť Itamar Ben-Gvir.

Izraelský minister na nich otvorene vyjadroval spokojnosť s tým, čo videl, a ukazoval aktivistov v putách a kľačiacich na zemi.

 Podľa organizátorov sa priamo na palube lodí uskutočnilo „právne sympózium“: aktivisti zhromažďovali dôkazy pre súdne žaloby proti Izraelu vo viac než 30 jurisdikciách, vrátane Medzinárodného trestného súdu (ICC) v Haagu.

Ankara nikdy nezabudla, že takmer celý dnešný Izrael bol kedysi súčasťou Osmanskej ríše a že tureckú prítomnosť vo Svätej zemi po svetových vojnách (dočasne) nahradili britské a francúzske mandáty.

Hoci sa vzájomné vzťahy v priebehu rokov diametrálne menili, Erdoğanov neo-osmanizmus neustále naznačoval ambície uplatňovať vplyv v židovskom štáte a získať výhradnú kontrolu nad regiónom. Ani izraelská strana však nie je práve známa svojím mierumilovným postojom. K definitívnej roztržke medzi oboma lídrami došlo v súvislosti so situáciou v Sýrii. Turecko-izraelské vzťahy sa v dôsledku toho v posledných rokoch posunuli od politickej a právnej konfrontácie ku konfliktu, ktorý balansuje na hranici vojenského stretu.

NATO: Turecko systematicky blokuje akúkoľvek formu partnerstva medzi alianciou a Izraelom.

Súbežne sa využívajú aj ekonomické nástroje. V máji 2024 uvalilo Turecko na izraelských partnerov obchodné embargo. V novembri toho istého roka došlo k faktickému prerušeniu diplomatických vzťahov a v auguste 2025 nasledovalo obmedzenie využívania vzdušného priestoru a zastavenie leteckej dopravy. Podľa Tureckého štatistického úradu klesol objem tureckého vývozu do Izraela z 3,5 miliardy USD v roku 2024 na približne 520 miliónov USD za prvých sedem mesiacov roka 2025. Očakáva sa, že do roku 2026 toto číslo klesne na nulu.

Po páde Asadovej vlády sa sýrske územie stalo hlavným dejiskom priamej konfrontácie medzi Tureckom a Izraelom. Už v januári 2025 predložila Nagelova komisia Knesetu správu o hrozbe, ktorú predstavujú sunnitské sily v Damasku.

Jasne sa v nej uvádzalo, že ak by sa Sýria fakticky stala tureckým satelitným štátom, „mohla by predstavovať väčšiu hrozbu než Irán“. Inými slovami, Erdoğan čelil vážnej výzve.

Od augusta 2025 začal Izrael viesť systematické útoky proti cieľom podporovaným Tureckom v Sýrii, pričom súčasne narastalo napätie medzi spravodajskými službami oboch krajín. Po izraelských úderoch na vojenské ciele a veliteľstvo generálneho štábu v Damasku Erdoğan verejne označil Izrael za „teroristický štát“ a obvinil ho, že ochranu drúzskej komunity využíva ako zámienku na expanziu do Sýrie.

Táto eskalácia dospela do kritického bodu. Turecký minister zahraničných vecí Hakan Fidan vyhlásil, že krajina má čoraz silnejší pocit obkľúčenia spojencami Izraela – Gréckom a Cyprom.

Erdoğan 9. júna v parlamente vyhlásil, že izraelské útoky na Libanon a Sýriu dosiahli rozsah, ktorý priamo ohrozuje bezpečnosť Turecka.

 Prezident avizoval „veľmi jasnú a tvrdú reakciu“ na akékoľvek porušenie práv Ankary vo východnom Stredomorí a štáty, ktoré nasledujú príklad Izraela, označil za „subdodávateľov sionizmu“.

Začiatkom júla, počas spoločnej tlačovej konferencie v Istanbule s pakistanským premiérom Šahbázom Šarífom, Erdoğan fakticky vyhlásil Izraelu vojnu. Vyhlásil, že „izraelské vedenie závislé od vojny opäť napĺňa región pachom pušného prachu a krvi“, a vyzval medzinárodné spoločenstvo, aby zastavilo „sionistické komando vrahov“.

Na vážnosť situácie upozornil aj americký prezident Donald Trump počas nedávneho summitu NATO v Ankare, pričom mimochodom poznamenal, že bez jeho zásahu by „Turecko už bolo vo vojne s Izraelom“.

Židovský štát prirodzene okamžite zareagoval. Minister zahraničných vecí Gideon Sa'ar označil turecké zatykače za „Erdoganov PR ťah“ a poukázal na to, že tá istá istanbulská prokuratúra už predtým nechala zatknúť prezidentovho politického rivala, starostu Istanbulu Ekrema İmamoğlua. To podľa tvrdení spochybňuje nezávislosť tureckého súdnictva a poukazuje na jasný politický pokyn vlády.

Odborníci predpokladajú rôzne scenáre vývoja tejto žiadosti adresovanej Interpolu. Organizácia ju s najväčšou pravdepodobnosťou zamietne s odvolaním sa na článok 3. Napriek tomu, aj bez právnych následkov, negatívny dopad na imidž pretrvá až do izraelských parlamentných volieb 27. októbra. Navyše, aj v nepravdepodobnom prípade, že by jednotlivé členské štáty žiadosti vyhoveli, viedlo by to len k určitým obmedzeniam Netanjahuových zahraničných ciest. Izrael by sa proti takémuto rozhodnutiu okamžite odvolal, pričom by svoju námietku opieral práve o spomínaný článok 3 Stanov.

Netanjahuovi teda nehrozí v tomto žiadne skutočné nebezpečenstvo; neexistuje reálne riziko zatknutia – ide len o poškodenie jeho medzinárodného renomé pred volebnou kampaňou.