Trumpova nová stratégia na zabezpečenie globálnej hegemónie USA, ktorá za Bidena veľmi oslabla. V boji o svetovú hegemóniu medzi USA a BRICS už EÚ nehrá žiadnu rolu! A záujem o Ukrajinu sa stráca!

Zatiaľ čo západné médiá stále tvrdia, že Donald Trump je nepredvídateľný a impulzívny, tak americký prezident v skutočnosti sleduje veľmi dobre premyslenú stratégiu na obnovenie globálnej hegemónie USA. A dôsledne sa ju pokúša realizovať.

Teraz, takmer rok po tom, čo sa Trump stal prezidentom USA, sa pomaly začína vyjasňovať, akú stratégiu používa na obnovennie globálnej hegemónie USA. 

Či jeho plán uspeje, to ukáže čas. Trumpove ciele sú však čoraz jasnejšie.

USA strácajú svoje dominantné postavenie

Skutočnosť, že USA stratili svoju pozíciu jedinej superveľmoci, ktorú mali po skončení studenej vojny, už nie je sporná. Rastúce mocnosti Ruska,  Čína a ďalší tvrdia, že v súčasnosti prebieha boj za nový svetový poriadok, ktorý nakoniec vyústi do multipolárneho svetového poriadku s viacerými centrami moci, a nie do unipolárneho svetového poriadku s jednou superveľmocou, ktorý zažívame od 90. rokov 20. storočia.

Nikdy v histórii sa žiadna superveľmoc nevzdala svojej moci bez boja (jedinou výnimkou je Sovietsky zväz). Historicky boli prechody z jedného svetového poriadku do druhého vždy sprevádzané desaťročiami vojen a otrasov. Toto sa v posledných storočiach dialo približne každých sto rokov.

Tridsaťročná vojna s Vestfálskym mierom priniesla prvý svetový poriadok modernej éry po roku 1648. Tento svetový poriadok začal kolísať okolo roku 1770, keď hlavné koloniálne mocnosti Anglicka, Francúzska a (do istej miery) Španielska bojovali o globálnu hegemóniu v rôznych vojnách (jednou z nich bola Americká revolúcia). Rozhodnutie padlo v roku 1815 s Napoleonovou konečnou porážkou a vytvorením svetového poriadku Viedenským kongresom.

Tento svetový poriadok sa zrútil s vypuknutím prvej svetovej vojny a po skončení druhej svetovej vojny ho nahradil svetový poriadok so stredobodom v OSN, ktorý formálne existuje dodnes, aj keď medzinárodné právo založené na OSN dlho existovalo len na papieri a v realpolitike už nehrá takmer žiadnu úlohu.

Zatiaľ čo USA boli po skončení studenej vojny asi dve a pol desaťročia jedinou superveľmocou, Rusko a Čína začali od začiatku 21. storočia silnieť a čoraz viac spochybňovať dominanciu USA. Dnes sme svedkami toho, ako USA strácajú svoju nadvládu, keďže pokusy oslabiť Rusko vojnou na Ukrajine a Čínu obchodnou vojnou zlyhali v podstate celkom.

Najdôležitejším nástrojom moci USA bol (a stále je) americký dolár, ale jeho dominancia v globálnom obchode a ako svetová rezervná mena slabne. Dolár je základom pre to, aby USA mohli financovať svoje obrovské ozbrojené sily na úver, s ktorými sa snažia ovládať svet.

Keďže sila dolára, a teda aj sila USA, ovplyvňovať globálny obchod – pretože každý potrebuje doláre na obchodovanie – neustále klesá a preto USA potrebujú nové nástroje na udržanie svojej moci. A Trumpova administratíva tieto nástroje identifikovala a cielene pracuje na tom, aby ich dostala pod svoju kontrolu.

Biden v tomto smere celkom zlyhal.

Ale Trumpov intenzívny tlak na čo najrýchlejšie vytvorenie faktov v praxi však nie je znakom sily, ale znakom slabosti, pretože čas pracuje proti USA.

Základom každej ekonomiky (a teda aj každej vojenskej mocnosti) je lacná energia. Európa, a najmä Nemecko, v súčasnosti zažíva, ako drahá energia vedie k deindustrializácii, a teda k hospodárskemu úpadku a prepadnutiu do politickej bezvýznamnosti.

USA si uvedomili dôležitosť energie, a preto sa už takmer 20 rokov spoliehajú na frakovanie a stali sa tak najväčším svetovým producentom ropy a plynu. A od začiatku frakovania sa USA snažili dobyť a ovládnuť európsky energetický trh, aby oslabili svojho ekonomického konkurenta, Európu. Frakovanie je však drahé a nikto v Európe nechcel kupovať drahú energiu od USA, pokiaľ bola k dispozícii lacná energia z Ruska.

Až so začiatkom vojny na Ukrajine sa USA podarilo prevziať kontrolu nad európskym energetickým trhom.

Nešlo však ani tak veľmi o ekonomické záujmy, t. j. zisky, ako o geopolitiku, pretože Európa závislá od USA v oblasti energie je oslabená ako ekonomický konkurent kvôli vysokým nákladom na energie a eliminovaná ako potenciálny politický rival.

USA chcú tento príklad zopakovať a oslabiť aj svojho geopolitického rivala Čínu kontrolou trhu s energiami (a teda aj cien energií).

Skutočnosť, že americký prezident Trump dostal Venezuelu, ktorá vlastní najväčšie zásoby ropy na svete, pod svoju kontrolu pirátskym spôsobom, to len potvrdzuje. Zatiaľ čo Venezuela nebola hlavným dodávateľom ropy pre Čínu a zvýšenie produkcie venezuelskej ropy v krátkodobom horizonte je nemožné, v strednodobom a dlhodobom horizonte by kontrola nad venezuelskou ropou mohla USA poskytnúť dominanciu nad svetovými energetickými trhmi, pretože ako najväčší dodávateľ by mohla diktovať ceny.

Trumpove ambície v Kanade, ktorá je, ako málokto vie, štvrtým najväčším producentom ropy na svete, možno vysvetliť aj jeho túžbou získať kontrolu nad energetickými zdrojmi, ktoré sa tam ťažia. To isté platí pre Grónsko, kde sa okrem ropy predpokladá existencia mnohých prvkov vzácnych zemín, ktoré sa stanú ťažiteľnými vďaka novým technológiám a topeniu ľadovca.

Ešte jasnejšie to demonštruje Trumpovo úsilie o zvrhnutie iránskej vlády, keďže Irán dodáva ropu predovšetkým Číne kvôli západným sankciám.

Zoznam krajín, ktoré sa Trump snaží dostať pod svoju kontrolu, odhaľuje smerovanie jeho ambícií: Chce získať kontrolu nad globálnymi energetickými trhmi, diktovať ceny energií a tým ekonomicky oslabiť amerických konkurentov, aby znovu získal globálnu dominanciu.

A mimochodom, to by posilnilo dolár, ak by USA takto mohli vynútiť návrat k väčšiemu podielu obchodovania s ropou v dolároch, keďže v posledných rokoch sa čoraz väčšie množstvo ropy obchoduje v rubľoch, juanoch a iných menách.