Toto je veľká záhada: Organické bunky, teda aj bunky, z ktorých pozostáva naše telo, sa navzájom priťahujú. Dokonca aj na jednotlivých orgánoch, ktoré sú konglomerátmi množstva buniek, možno pozorovať, že bunky sa dokážu priťahovať. Aké sú to sily, ktoré spôsobujú tútu príťažlivosť, veda zatiaľ nevie.
Bunky sú základom každého života na Zemi a všetko organické pozostáva z nich – človek, mravec, strom, droždie,…. Pokiaľ sú zdravé naše bunky, tak sme zdraví aj my.
Preto je veľmi dôležité pre každého, aby o nich niečo vedel. Aby sa zaujímal o ich vnútorný život a mu aspoň čiastočne rozumel.
Bunky a ich neuveriteľné schopnosti a vlastnosti sú neskutočne fascinujúce – podobne ako aj hviezdy ďalekých galaxií.
Každá jedna bunka nášho tela je svojím zložením a svojimi nespočetnými vnútornými i vonkajšími aktivitami oveľa komplexnejšia ako celá naša slnečná sústava.
Naše bunky sú svojím spôsobom oveľa inteligentejšie ako človek – vždy sa dokážu správne rozhodnúť, pričom ich vnútorný život je neporovnateľne komplikovanejší, ako je život ľudí, najmä tých, ktorí žijú povrchným spôsobom a namiesto toho, aby pracovali na svojom intelekte, majú v hlave len konzumizmus a povrchnú zábavu.
Pamätám sa veľmi dobre, ako veľmi ma pred mnohými rokmi zaujalo spoznávanie zložitých procesov, ktoré sa odohrávajú v bunkách. Toto neobyčajné a obrovské spektrum poznatkov a informácii (aktivity buniek – respektíve oslabenie ich určitých aktivít – súvisia veľmi úzko aj so vznikom rakoviny) zhrniem aspoň niekoľkými riadkami, ktoré sa týkajú záhadných síl buniek:
Malé embryóny amfíbií je možné rozložiť na jednotlivé bunky a potom ich opäť zostaviť do pôvodného stavu. Aby to bolo možné dosiahnuť, tak je potrebná len jedna „maličkosť“ – odstrániť calcium, ktoré sa nachádza medzi jednotlivými bunkami. Embryo sa potom postupne rozpadne do neusporiadaného množstva jednotlivých buniek.
Ak sa následne k nim ale opäť pridá calcium, stane sa malý a či veľký zázrak. Bunky sa opäť zhromaždia do pôvodného stavu a vytvoria pôvodné embryo, ktoré sa následne vyvíja ďalej, presne tak, ako by sa vyvíjalo bez takéhoto zásahu.
Za tento efekt ale nie je zodpovedné len samotné calcium, čo dokazujú početné laboratórne pokusy, ale v hre sú aj ďalšie faktory.
Uvediem aspoň tri z nich:
Ak sa zmiešajú napríklad bunky pečene a bunky obličiek a keď ich potom mechanicky istý čas trasieme, tak sa bunky od seba oddelia a vyformujú kolóniu buniek pečene a kolóniu buniek obličiek, pričom sa tieto kolónie podobajú pôvodným orgánom.
Zvláštnym fenoménom je aj nasledovná vlastnosť niektorých buniek. Také bunky rastú a sa rozmnožujú v špeciálnej bunkovej kultúre ako takzvaný monolayer, to znamená že vytvárajú niečo, čo je v nemčine vyjadrené ako einschichtiger „Zellrasen“ – jednovrstvový „bunkový trávnik“. Bunky v ňom nepripustia, aby sa na ne naviazali ďalšie vrstvy a vytvárajú len jednu jedinú vrstvu.
Existujú aj také bunky, ktoré sa v tekutine, kde je určité špecifické výživné médium, nedelia (bunky sa rozmnožujú delením) . Ale tie isté bunky ak položíme na sklenenú platničku, potretú tým istým výživným médiom, tak sa začnú rozmnožovať. V prvom prípade však išlo o bunky guľovitého tvaru, v druhom prípade bol ich tvar mierne sploštený.
Z týchto a ďalších podobných pokusov vyplýva fascinujúci poznatok:
Bunky sa navzájom dokážu spoznať
Bunky sa vedia správne orientovať
Rast (delenie) buniek je závislý aj od foriem buniek
