Ovplyvňuje naše životy tým, že spája zdanlivo náhodné vonkajšie udalosti s vnútornými psychologickými stavmi (myšlienkami, pocitmi) a je našim vedomím vnímaná ako zmysluplné posolstvo.
Často slúži ako ukazovateľ smeru, ktorý potvrdzuje, že sme na správnej ceste, alebo nás stimuluje k osobnému rastu a novým perspektívam.
Definícia:
Synchronicita je stret a či súbeh vnútorných stavov (myšlienok, snov, pocitov) a vonkajších udalostí, ktoré obsahovo nejakým spôsobom súvisia, ale k ich stretu príde bez akejkoľvek zjavnej logickej príčiny.
Tu sú kľúčové vplyvy synchronicity na naše životy:
Význam a orientácia: Synchronicity vyjadrujú pocit, že život má hlbší zmysel a nie je len sériou náhod. Často sa interpretujú ako „znamenia“, ktoré nás vedú určitým smerom.
Potvrdenie vlastnej cesty: Zmysluplné náhody sa často vyskytujú v obdobiach prevratov alebo dôležitých rozhodnutí. Môžu pôsobiť ako „potvrdenie od vesmíru“, že napriek neistotám je človek na správnej ceste.
Osobný rast a uvedomenie si: Takéto skúsenosti nás povzbudzujú k mysleniu mimo zaužívaných koľají, posilňujú našu intuíciu a naznačujú hlbšie spojenie so svetom okolo nás.
Spracovanie a liečenie emócií: Synchronicita môže pomôcť spracovať úzkosti, traumy alebo problémy vo vzťahoch v momentoch hlbšieho spojenia (emocionálna synchronicita).
Zvýšená pohoda: Vnímanie synchronicity (uvedomenie si synchronicity) je pozitívne spojené so spokojnosťou so životom, optimizmom a otvorenosťou.
Ako sa to prejavuje v každodennom živote:
Myslíte na nejakého človeka intnzívne a krátko nato sa s vami spojí.
Opakujúce sa číselné vzory alebo symboly, ktoré naznačujú riešenie aktuálneho problému.
Kniha alebo pieseň poskytuje presnú odpoveď na otázku, ktorú ste si práve položili.
Synchronicita vo vedeckom zmysle je Koncept, ktorý zaviedol Carl Gustav Jung a vníma tieto zážitky ako „akauzálne spájajúce princípy“ – udalosti, ktoré sa časovo zhodujú bez priameho kauzálneho vzťahu príčina a následok, ale s hlbokým, osobným duševným významom.
Medzi psychofyzikou a synchronicitou existuje hlboké teoretické prepojenie, najmä v kontexte spolupráce medzi psychológom Carlom Gustavom Jungom a nositeľom Nobelovej ceny za fyziku Wolfgangom Paulim.
Tu sú hlavné aspekty tohto prepojenia:
Synchronicita ako psychofyzický jav: Jung definoval synchronicitu ako súčasný výskyt vnútorného (psychologického) stavu a vonkajšej (fyzickej) udalosti, ktoré si obsahovo zodpovedajú, ale nie sú kauzálne (vznikajú) spolu.
Je to teda most medzi mysľou (vedomím) a hmotou.
Spoločný pôvod : Jung a Pauli rozvinuli hypotézu, že psychické a fyzikálne javy sú dva aspekty jednej, základnej reality, ktorú nazvali Unus Mundus (jeden svet). V tomto modeli sú synchronicity „prelommi“ alebo „odrazmi“ tejto hlbšej jednoty.
Psychoidný koncept: Títo dvaja výskumníci predpokladali, že archetypy (mentálne primordiálne obrazy) majú „psychoidnú“ povahu, čo znamená, že sú psychické aj fyzické a fungujú na rozhraní vedomia a hmoty.
Rozdiel od klasickej psychofyziky: Zatiaľ čo klasická psychofyzika skúma vzťah medzi fyzickými stimulmi a vedomými pocitmi (napr. intenzita svetla a vnímanie jasu), vzťah skúmaný Jungom a Paulim presahuje čisto kauzálne súvislosti.
Presnejšie sa dá opísať ako „psychofyzikálna korelácia“.
„Zhrnutie:
Odkazom je, že synchronicita sa chápe ako jav, v ktorom myseľ (psychika) a materiálny svet (fyzika) interagujú nekauzálnym, ale zmysluplným spôsobom, čo naznačuje základnú jednotu oboch sfér a či štruktúr.
