Svet by bol šťastný a bez vojen, ak by sme si boli zachovali vládu „zmyselných stvoriteľských relígií“

21.07.2021 23:24

Významná babylónska bohyňa Ištar pochádzala z religióznych predstáv sumerskej kultúry, kde sa však volala Inanna a bola bohyňou lásky, zároveň však i ženou par excellence pre celý sumerský panteón (svet bohov). Sumeri neboli Semiti a neboli ani zďaleka takí výbojní ako neskoršie mezopotámske národy. Keď potom Semiti Inannu prebrali do vlastnej relígie a urobili z nej Ištar, tak ju vybavili aj novými vlastnosťami odpovedajúcimi ich vlastnému charakteru.

Ištar bola pôvodne len bohyňou lásky a plodnosti, no Semiti jej naložili úplne nový atribút a urobili ju aj bohyňou vojny, čo je zrejmý paradox vzhľadom na jej osobu, pretože tak sa stala androgynnou bohyňou (pomiešanie mužských a ženských aspektov).

        Voľakedy, v starých dobách, bola sexualita neodmysliteľnou súčasťou náboženstiev; bola to epocha viactisícročného obdobia ”zmyselných stvoriteľských relígií”. Tieto relígie reprezentovali matriarchálne spoločenské štruktúry a vykupiteľská relígia utrpenia - výsledok patriarchálneho usporiadania spoločnosti - ktorá mala neskôr ovládnuť veľkú časť sveta, bola ešte úplne neznáma.

Zmyselná stvoriteľská relígia bola relígia eroticky orientovaného človeka a dominovala v nej žena. Vykupiteľská relígia bola naproti tomu relígiou chladného a vypočítavého rozumu a preto jej fundamentom  a nosným pilierom bol muž.

Staré národy, ako  Egypťania, Kréťania, Etruskovia, Slovania, Peržania, Germáni a ďalší, začali svoj religiózny život so „zmyselnými stvoriteľskými relígiami“. Ľudia v nich uctievali ako najvyššie božstvo ženské bohyne, ktoré vo svojej podstate symbolizovali zbožštenie ženského lona, schopného vytvárať nový život. Toto lono sa potom spájalo v mýtických predstavách aj s akýmsi prvotným ”kozmickým lonom”, z ktorého vyšlo všetko to, čo existuje. Človek tejto doby považuje ženu za niečo posvätné a zbožne sa klania a korí pred jej tajuplným materstvom a pred mystériom zrodu a stvorenia.

A preto aj pohlavný akt nebol v žiadnej svojej forme nečistý, nízky alebo dokonca hriešny. Bol totiž dôležitým aspektom prejavu božského komponentu vo svete. Vtedy nebolo cieľom ani vysokou mravnou cnosťou, stýkať sa telesne vždy len s tou istou osobou, najdôležitejší bol samotný pohlavný akt a osoby boli preto vymeniteľné. Každá telesná láska znamenala účasť a podiel na božskosti.

        Keď však neskôr postupne došlo k zmene v spôsobe života človeka, lebo sa stal usadlý, začal obrábať pôdu a chovať zvieratá, stali sa priami a legálni potomkovia dôležití a netrvalo dlho, že prišiel kráľ ako Chamurabi, ktorý ako prvý vydal zákony upravujúce a predpisujúce život v rodine, ktoré ešte navyše regulovali a determinovali aj sexuálne obcovanie. Takto sa stala zákonom istá forma rodinnej morálky a erotika pomaly začala zostupovať z piedestálu božskosti a úplnej voľnosti. Samozrejme, že do toho času, kedy mala žezlo moci prebrať vykupiteľská relígia, ktorá sexualitu takpovediac degradovala, potláčala a spájala s hriechom, bolo ešte značne ďaleko.

V časoch mitannského kráľa Tušratu – ktorý bol otcom Nofretete - bohyne vlastnili ešte veľkú moc, i keď už ani zďaleka nie najvyššiu, ale sexualita bola v tomto období ešte chápaná ako najnormálnejšia a najpríjemnejšia vec na svete a v chrámoch, akým bol chrám bohyne Ištar, bolo prirodzenou súčasťou svätej služby pre Ištar, že kňažky tejto bohyne plodnosti slúžiace v jej chráme, sa sexuálne oddávali návštevníkom, ktorí mali záujem o tento druh svätej služby.

Aj právo na manželstvo s jedným partnerom si žena vyslúžila v chrámoch, kde bola pred svadbou povinná vykonávať istý čas službu pre Ištar, pričom prevažne išlo o službu telesnej lásky. Neskôr prebrali túto povinnosť chrámových neviest (ako ich vtedy volali) hierodule, ženy, ktoré boli zasvätené chrámu. Pritom sa zaužívalo, že chrám dostával za ich služby milodary. Časom však hierodule začali vyberať za svoje služby peniaze sami pre seba. Bolo to obdobie, kedy sa pôvodná svätá služba pre bohyňu začala premieňať na prostitúciu.

V tomto čase sa udialo aj niečo, čo bolo veľmi podivuhodné; ženský a mužský princíp plodnosti splynul do jedného božstva, ktoré v sebe zjednocovalo obe pohlavia. V Mezopotámii boli niektorí bohovia znázorňovaní s bradou a prsníkmi. S najväčšou pravdepodobnosťou tu išlo o hlbokú zmenu v spoločnosti a zmienení androgynní bohovia boli jej kultovo-symbolickým vyjadrením. Voľná a nehatená sexualita začala dostávať svoj prvý ”korzet” a sexuálnym pudom sa začali stavať prvé prekážky a normy.

Išlo v podstate o to, že nespútaná ženská sexualita, ako aj ženské posudzovanie sveta, museli ustúpiť mužskej racionalite a čoraz viac rastúcej snahe po aktívnej premene okolitého sveta. Na to však bolo potrebné veľmi veľké množstvo energie a práve spútaním sexuálnej energie a jej kanalizovaním na tieto nové ciele a plány muža, bolo možné získať obrovské množstvo dodatočnej energie. Tento nový, mužský aspekt pohľadu na svet začal postupne ovládať celú spoločnosť. 

Priekopníci v tomto smere boli Hebreji a na ich čele geniálny mudrc Mojžiš, ktorému sa podarilo úplne zlomiť religiózne symboly ženskej moci a zaviesť do židovstva vieru v jedného Boha.

Ako sa to presne udialo, to bude témou môjho iného článku.