Sú obrovské nepokoje vo Francúzsku zámerne vyvolané a udržiavané v chode? A že by za nimi boli priaznivci kandidáta na prezidenta z blízkeho okruhu prezidenta Macrona?

Naprieč rôznymi politickými tábormi vo Francúzsku sa zakoreňuje rovnaké podozrenie, ktoré mieni,  že chaos sprevádzajúci súčasné demonštrácie je zámerne podnecovaný. Toto podozrenie hovorí, že  demolácie obchodov, nákupných centier, rabovanie a zábery horiacich radníc a dopravných prostriedkov majú v konečnom dôsledku pripraviť pôdu k moci pre nástupcu Emmanuela Macrona z jeho politického tábora (pravdepodobne Édouard Philippe).

Francúzsko má za sebou ďalšiu „politickú sobotu“.

Pod taktovkou odborov a ľavicovo-populistickej strany LFI vyšlo do ulíc 550 000 (podľa ministerstva vnútra) až 800 000 ľudí (podľa odborového zväzu CGT), aby protestovali proti vysokým životným nákladom a zlému riadeniu štátu v oblasti školstva a verejného sektora.

Hoci rozsiahle pochody prebehli pokojne, už v skorých fázach dňa došlo k pouličným stretom, rabovaniu a narušeniu verejného poriadku. V Limoges oheň vážne poškodil 143 rokov starú radnicu, v Lyone podpálili turistickú informačnú kanceláriu a v Marseille či iných mestách došlo k vniknutiu do radníc a rabovaniu obchodov. Oficiálne zdroje hlásia 1 200 zatknutých – pričom toto číslo neskôr ešte vzrástlo – a 150 zranených policajtov.

Toľko k strohým číslam. Francúzsko sa stalo stredobodom záujmu politických pozorovateľov z celého politického spektra, od ľavice až po pravicu. Ich analýzy však len zriedka presahujú rámec lacnej, senzáciechtivej rétoriky. Ľavicoví populisti situáciu interpretujú ako ľudové povstanie – tvrdiac, že ​​všetko by vyriešilo vyššie zdanenie bohatých – pričom vyzdvihujú pokojné davy a odsudzujú políciu za použitie sily.

Pravicoví konzervatívci  naopak hovoria o „kultúrnej vojne“ a povstaní migrantov; tvrdia, že „staré Francúzsko“ – definované národnou jednotou – je nahrádzané „novým Francúzskom“, ktoré je islamské a multikultúrne.

Vo Francúzsku sa tiež šíri závažné obvinenie v rôznych obmenách, že vláda tieto nepokoje prinajmenšom dopustila – pričom niektorí dokonca podozrievajú, že tento chaos je zámerne podporovaný. Je napríklad zarážajúce, že v niektorých mestách sa mohli celé hodiny po centrách pohybovať davy ľudí, pričom polícia nikde nebola. Hoci počas rozsiahlych demonštrácií bola polícia prítomná v silnom počte, v konfrontácii s militantnými skupinami pôsobila bezradne a rýchlo ustúpila.

Kto by mohol z tohto chaosu profitovať?

Odpoveď sa zdá byť zrejmá. Z chaosu a ničenia je obviňovaná Ľavica a jej prezidentský kandidát Jean-Luc Mélenchon. V prieskumoch sa momentálne drží na druhom mieste – hoci v prípadnom druhom kole proti Le Pen by výrazne zaostával. V prípade Édouarda Philippa, faktického Macronovho nástupcu, je situácia odlišná.

V druhom kole volieb by mohol byť pre Le Pen vážnym súperom, no v prvom kole bude preňho náročné skončiť pred Mélenchonom. Ale nepokoje v konečnom dôsledku nahrávajú skôr Le Pen, keďže jej môžu priniesť ďalšie hlasy; zároveň by však mohli byť prínosom aj pre prípadného kandidáta „republikánskeho frontu“ – napríklad pre Philippa alebo inú osobnosť, ktorú podporuje Macron – a ten by potom mohol Francúzsko (opäť raz) „zachrániť“ pred „krajnou pravicou“.

Macron vo voľbách v roku 2022 zvíťazil s využitím veľmi podobnej stratégie.

Macronova vláda samozrejme takýto výklad odmieta a namiesto toho viní stranu LFI a „obzvlášť násilníckych ultraľavičiarov“, ktorých obviňuje zo systematických útokov na inštitúcie, majetok a jednotlivcov.

Bola teda polícia jednoducho preťažená – ako naznačili niektorí prefekti – alebo zámerne postupovala zdržanlivo? Niektorí pozorovatelia vyčítajú tajným službám chybný odhad situácie. Hoci neexistujú dôkazy, že by vláda nepokoje vyvolala zámerne, poškodení a rôzni kritici tvrdia, že polícia počas rabovania prejavila zjavnú nečinnosť. Na niektorých videách dokonca vidno osoby napojené na políciu, ktoré vystupujú v úlohe provokatérov.

Okrem toho nie je jednoduché toto hnutie jednoznačne charakterizovať. Nepripomína klasické ľudové povstanie vychádzajúce z robotníckej triedy – akým bolo napríklad hnutie „žltých viest“, ktoré čelilo oveľa tvrdšiemu zásahu štátu.

Hoci sa hnutie už dávno rozšírilo aj mimo študentských kruhov – solidaritu vyjadrili aj tradične protestne naladené francúzske odbory, pričom podporu prejavili aj poľnohospodári či zvyšky hnutia „žltých viest“ – jeho organizačné jadro má jasný pôvod v mestskom, ľavicovo orientovanom akademickom prostredí.

Práve táto skupina tvorí na demonštráciách väčšinu.

Popri týchto prevažne pokojných zhromaždeniach existuje aj menšina náchylná na násilie. V tomto kontexte možno často pozorovať symbiózu medzi anarchistickými skupinami – vrátane Antify – a mladými ľuďmi z radov migrantov žijúcimi na predmestiach, ktorí majú moslimský pôvod.

Analytici blízki hlavnému prúdu, napríklad tí, ktorí píšu pre The Spectator, poukazujú na rozdiel: v radniciach, do ktorých vtrhli demonštranti, možno na stenách nájsť nasprejované anarchistické symboly, zatiaľ čo ľudia, ktorí sa venujú čisto rabovaniu, pochádzajú skôr z predmestí – a majú teda migrantský pôvod. Politické tábory sú rozdelené: ľavica hnutie podporuje, zatiaľ čo pravica svoju kritiku zameriava na chaos, ktorý vznikol.

Aj v tomto sa situácia líši od hnutia „žltých viest“ Vtedy ani Le Pen, ani ľavica nevyjadrili solidaritu s hnutím, ktoré poháňala pracujúca stredná trieda a ktoré sa odohrávalo predovšetkým na vidieku či .v menších mestách – nie v centrách veľkomiest. Hoci bola účasť minulú sobotu početne vyššia než počas mnohých dní protestov „žltých viest“, aktivita sa sústredila len na niekoľko demonštrácií vo veľkých mestách.

Súčasné hnutie sa líši aj od nepokojov na predmestiach z roku 2023. Tá vtedajšia vlna pozostávala zo spontánnych povstaní mládeže v štvrtiach obývaných imigrantmi a vyznačovala sa rozsiahlym podpaľačstvom (najmä áut) a rabovaním. Súčasné protesty majú iný sociálno-politický pôvod (začali sa demonštráciami učiteľov) a veľmi rýchlo prijali jasný ideologický rámec.

Sú teda tieto nepokoje „zámerné“, ako naznačuje názov? Štát ich určite neorganizuje – a ani nemusí. Vo Francúzsku existuje množstvo militantných skupín náchylných na násilie, ktoré túto úlohu rady prevezmú (čím pravdepodobne hrajú priamo do karát politickým elitám).

Možno pozorovať istú zdržanlivosť zo strany štátu, zatiaľ čo pozorovatelia z pravicového tábora už volajú po nasadení armády na obnovenie poriadku.

Alebo ide možno len o generálku – test toho, čo by mohlo Francúzsko čakať v prípade víťazstva Le Pen, čo by veľkú časť krajiny prinútilo vyjsť do ulíc „proti pravici“?

Vecne možno konštatovať:

„Vo Francúzsku vládne atmosféra ‚konca čias‘“ – hnev v uliciach eskaluje, lebo staršia generácia vlastní bohatstvo, zatiaľ čo mladým zostávajú exorbitantné dlhy Macronovej vlády. V čoraz väčšom počte európskych krajín vychádza do ulíc generácia, ktorá má pocit, že bola okradnutá o svoju budúcnosť. Za čo môže Brusel.

Hranica medzi protestujúcimi a radikálmi náchylnými na násilie sa čoraz viac stiera. Ako k tomu došlo?

Protesty sa začali minulý mesiac ako študentské demonštrácie na parížskych predmestiach. Hnev bol spočiatku namierený proti nedostatku učiteľov a schátraným školám, no čoskoro prerástol do širšieho hnutia proti nerovnosti a za vyššiu životnú úroveň.

„Bojujeme, pretože životné náklady sú príliš vysoké a benzín je príliš drahý,“ uviedla 19-ročná účastníčka protestov Lola v Paríži. Mnohí demonštranti niesli transparenty s heslami namierenými proti polícii, prezidentovi Macronovi a bohatým.