Slovenka Natália B . (37) z nemeckého Sigmaringenu bola za bieleho dňa v mesta životunebezpečne zbitá a dokopaná 17-ročným migrantom!

Môj web pravidelne navštevujú aj slovenskí novinári, som zvedavý, či preberú tento článok (napr. SME, PRAVDA, …). Zbabelo nepreberajú moje články o Ukrajine (preberajú ich zahraničné médiá).

Natália B. po bitke oko mala úplne opuchnuté a podliate krvou. Tvár bola doslova ubitá na čierno-modrú. Na čele vyrástol veľký hematóm, cez líce kolmo prebieha malá tržná rana.

Mladá Slovenka bola výrazne zjazvená, fyzicky aj psychicky.

Rozpráva o nepredstaviteľnej brutalite mladého migranta, ktorú musela zažiť na vlastnom tele:

„Počas obedňajšej prestávky som išla do centra Sigmaringenu po chlieb. Zbadala som mladého muža, ktorý niečo zjedol a odhodil obaly z jedla priamo na chodník, aj keď necelé tri metre od neho bol odpadkový kôš.

Na Slovensku vzdelávame mladých ľudí. To zahŕňa aj to povedať im, čo nie je akceptovateľné.

Tak som sa k nemu priblížila – aspoň tri-štyrikrát. Zakaždým sa tváril, že mi nerozumie a povedal, že nehovorí po nemecky. Tak som sa dotkla jeho ruky a ukázala na odpadkový kôš.

Odrazu, z ničoho-nič som od neho dostala údery do tváre a kopance do rozkroku a rebier.

Potom ma vrazil na kapotu vedľa zaparkovaného auta a naďalej ma bil plnou silou, najmä opakovane do hlavy.

Následne zasiahli okoloidúci. Niekto mobilom zavolal políciu. Keď si páchateľ uvedomil, že už sú tam nejakí svedkovia, pustil ma a chcel odísť. Povedal, že teraz musí ísť do školy – a zrazu vedel po nemecky.

Postavila som sa pred neho s roztiahnutými rukami a povedala som mu, že počkáme na políciu. Kvôli svedkom ma už nenapadol, ale namiesto toho ma urážal a vyhrážal sa mi pred nimi: „Budem ťa biť, kým nebudeš invalidka,“ povedal. A odfotil ma.“

Pred piatimi rokmi prišla Natália B. do Nemecka s rodinou zo Slovenska. Jej manžel úspešne ukončil štúdium na viedenskej univerzite a hovorí perfektne po nemecky. Pracuje v Bavorsku ako obchodný manažér a konateľ v pobočke globálnej spoločnosti a platí najvyššiu daňovú sadzbu.

37-ročná sociálna pracovníčka vyštudovala úspešne magisterské štúdium v rodnej krajine. Matka troch malých detí momentálne stážuje v Charite, aby jej tam uznali diplom.

Predtým absolvovala stáž v LEA Sigmaringen, štátnom prvotnom prijímacom stredisku pre migrantov. Má teda skúsenosti s prácou a zaobchádzaním s utečencami.

Dôvod brutálneho zločinu migranta voči nej je pre každého normálneho muža priam neuveriteľný.

Ako si vysvetľovala reakciu tohto muža?

K tomu povedala: „Zrejme bol veľmi podráždený, že sa ho žena odvážila napomínať. To sa rýchlo zmenilo na akúsi zúriacu nenávisť.

Keď potom prišla polícia, tak zisťovala jeho osobné údaje. Išlo o 17-ročného študenta, ktorý prišiel do Nemecka pred štyrmi rokmi ako maloletý utečenec bez sprievodu z Blízkeho východu. Kým ho policajti vypočúvali, celý čas sa smial a tvrdil, že je maloletý a sa mu nič nestane. Mala som dojem, že sa napriek tomu, čo urobil, cítil úplne bezpečne.

Keď polícia odišla, previezli ma do nemocnice. Mám ľahký otras mozgu a nejaký čas budem práceneschopná. Pár dní ma bolela hlava a bola som veľmi unavená a ospalá. Medzitým som mala aj krátke výpadky zraku a menšie problémy s pamäťou.

Môj lekár povedal, že som mala veľké šťastie, že to mohlo byť oveľa horšie.

Samotný čin Natáliu B. a jej manžela pochopiteľne veľmi nahneval. To, čo sa ale stalo potom, však manželov nahnevalo ešte viac a síce na Nemecko – na krajinu, v ktorej žijú podľa zákonov, tvrdo pracujú, platia pomerne vysoké dane a chcú byť dobrými občanmi.

Keď išli na políciu vypovedať, tak boli zhrození z toho, čo sa tam udialo.

Natália: „Policajný dôstojník mi povedal, že môj útočník mal na ruke škrabanec.

Z toho dospel k záveru, že to bolo vzájomné napadnutie. A povedal mi to v plnej vážnosti.

Migrant ma mlátil a ja sa snažím zúfalo chrániť pre jeho údermi – a polícia to vykresľuje, ako keby som takpovediac zaútočila na páchateľa päsťou ja.

Aj kvôli vyhrážkam a urážkam sme ešte chodili na políciu. Tamojší dôstojník sa len jednoducho spýtal, čo povedal útočník, a zapísal si to do svojho kalendárika.

Nebola urobená žiadna zápisnica, lebo som aspoň nedostala žiadnu kópiu. Potom dôstojník ešte veselo a pobavene povedal, že môj útočník to určite nemyslel vážne a nič už neurobí. Nevnímam to tak uvoľnene ako on. Bývame v malom meste a mám tri deti.

Aj pri sťažnosti na to, že si ma odfotil, dala polícia len vyhýbavú odpoveď, že fotky sú ťažká záležitosť. Zrejme chcú chrániť súkromie útočníka a nie zhabať mu mobil. Tiež som počula, že polícia nesmie informovať školu. Učiteľ ani spolužiaci teda nevedia, že v triede je násilnícky a nebezpečný chlapec-migrant.“

Polícia ešte potvrdila, že vyšetruje útočníka aj poškodenú, ​​oboch pre ublíženie na zdraví.

Natália B. už takmer tri roky v nekonečnej byrokratickej slučke čaká na to, kedy jej konečne uznajú štúdium a umožnia jej pracovať v Nemecku v profesii, ktorej sa vyučila na Slovensku.

„Za každú maličkosť sú tu dôsledne stíhaní tí, ktorí dodržiavajú pravidlá a majú čo stratiť,“ hovorí Slovenka, „no tých, ktorí sa správajú antisociálne, nebezpečne a nespolupracujú, necháva štát na pokoji.“

S manželom sa už tohto nemeckého cirkusu zúčastniť nechcú. Rodina čoskoro opäť opustí Nemecko.