Samotvorivá schopnosť hmoty: Jej fascinujúca samoorganizácia do poriadkov

Čo sa nám často javí ako rozmarné, očarujúce a náhodné „fantazírovanie“ prírody, keď v nej vznikajú nové a nové tvary a usporiadania, nie je nič iné, ako jej samoorganizácia. Ide o jej imanentnú kreatívno-tvoriteľskú aktivitu, ktorá pôsobila na vývoj a formu celého nášho kozmu od počiatku do prítomnosti a bude účinkovať aj v budúcnosti.

Určite už každý bol uchvátený pri pozorovaní divoko a prudko tečúcej horskej bystriny, keď  videl jej  neprestajne sa meniaci obraz v dôsledku „súhry“ vírov, zvírení a prúdnicových turbulencií, čím sa vytvárali stále nové tvary vodnej hladiny.

Po čase sa niekomu azda zdá, že aktivita tečúcej bystriny je stereotypná – to je ale povrchný uzáver, lebo v jej aktivite sa ukrýva nekonečné množstvo rôznych možností vytvárania iných a iných tvarov hladiny vody.

Na prvý pohľad to vyzerá, že predsa tu nejde o nič mimoriadne, ale len o akúsi hru náhod. Veď akoby aj mohol neživý a nemysliaci potok niečo sám od seba vytvárať. Ale horská divoká bystrina je otvorený fyzikálny systém, ktorý sa neustále mení v rámci organizovaných aktivít,  ktoré sú takýmto systémom vlastné. A to celkom v protiklade ku klasickým predstavám fyziky.

O každom fyzikálnom systéme sa totiž predpokladalo, že nepatrné zmeny jeho počiatočných podmienok majú za následok vždy len malé zmeny jeho pôvodneho stavu. Podľa takejto klasickej fyziky sa každý fyzikálny systém mal vyvíjať prísne deterministicky.

Moderná fyzika – ktorej súčasťou je aj nelineárna fyzika a fyzika chaosu - však objavila, že existujú systémy, ktoré sú mimoriadne citlivé na akúkoľvek nepatrnú zmenu ich počiatočných podmienok a priebeh ich vývojov je len veľmi ťažko predpovedateľný, respektíve vôbec ho nemožno predpovedať.  Nejeden taký systém sa pohybuje dlhú dobu v jednoduchom stave, aby odrazu a celkom nečakane prešiel do iného a nesmierne komplexného štádia. Fyzikálne systémy, ktoré majú takéto tendencie sa nazývajú „samo-sa-organizujúce“ systémy.

Biológovia, chemici, fyzici a astronómovia poznajú veľa takých systémov.

Fenomén tečúcej bystriny už niekoľko storočí znepokojoval a znervózňoval múdre hlavy vedcov, lebo pokiaľ veda nepoznala kvantovú fyziku, fraktálnu geometriu a nelineárnu fyziku, tak prejavy tohto (a podobných) systémov boli pre nich dovtedy nevysvetliteľné.

Prechod spočiatku pokojne tečúcej vody k divej turbulentnej mohutne rozvírenej riave sa odohráva vo fázach, z ktorých každá ukazuje iný obraz hladiny. Pritom všetko závisí len od prietoku a rýchlosti prúdenia. Ak do prúdiacej tekutiny vložíme hladký zaoblený pilier a vodu okolo neho necháme prúdiť nízkou rýchlosťou, tak ho jednotlivé prúdnice obtekajú úplne rovnomerne. Pri postupnom zvyšovaní rýchlosti prúdenia sa začnú za pilierom tvoriť víry, až napokon dostávajú nestabilnú stále sa meniacu formu, pričom niektoré rýchlo zanikajú a tvoria sa nové.

Teórie fyziky chaosu vychádzajú z toho, že turbulencie prúdiacich kvapalín reprezentujú determinovaný chaos. Z toho vyplýva, že systémy prúdiacich kvapalín sú charakteristické tým, že možnosti ich budúcich dynamík predstavujú nevyčerpateľnú množinu rôznych stavov, čím sa ich budúcnosť stáva nepredpovedateľnou. Ale práve v tom je základ ich kreativity.

Zároveň možno konštatovať, že chaos umožňuje kreativitu a tá umožnila evolúciu a bola jej motorom. Z toho vyplýva, že na začiatku kozmu bol chaos a z neho postupne vznikali poriadky a systémy.

A je mimoriadne pozoruhodné, že aj mytológie starých   národov spred tisícročí hovoria o tom, že kozmos tak ako ho v súčasnosti poznáme vznikol z chaosu a až moderná fyzika začala tvrdiť to isté.