Renomovaný švajčiarsky historik a publicista Daniele Ganser: „Na Západe sa tvrdí, že túto vojnu rozpútalo Rusko – to ale vôbec nie je pravda“

Časť európskeho mainstreamu začína spochybňovať štvavé naratívy USA a tu a tam už dáva priestor aj žurnalistom, ktorí tieto naratívy atakujú. Aj v tomto prípade tak urobil nemecký mainstream z Berlína a publikoval rozhovor s Ganserom. V tomto článku je uvedený autenticky.

Starý svetový poriadok sa každým dňom čoraz viac rúca. Summit zoskupenia BRICS v Naí Dillí a summit Šanghajskej organizácie pre spoluprácu v Biškeku vykresľujú obraz silnej protiamerickej aliancie. USA a Izrael na jar zaútočili na Irán; doteraz zlyhali dve prímeria a koniec konfliktu je v nedohľadne. Predtým americký prezident Donald Trump znepokojil Európanov a pohrozil prevzatím Grónska po tom, čo zorganizoval únos prezidenta vo Venezuele. Po „storočí ponižovania“ sa Čína vyprofilovala ako nová veľmoc.

Švajčiarsky historik Daniele Ganser zasadzuje kľúčové geopolitické udalosti posledných rokov do širšieho kontextu vo svojej knihe Kampf der Giganten (Súboj gigantov), ​​ktorá prave vyšla. Ukazuje v nej, aké hlboké sú historické korene konfliktov medzi USA, Ruskom a Čínou.

Rozhovor s Ganserom:

Otázka: Sme v súčasnosti svedkami hybridnej vojny, alebo skutočného „súboja gigantov“?

Ganser: Ak Číňania pomôžu Iráncom využiť satelitný systém na zničenie amerických cieľov v Saudskej Arábii, predstavuje to nepriamu vojnu medzi Čínou a USA. Alebo ak USA dodajú Ukrajine drony, ktoré zasiahnu ciele hlboko na ruskom území, ide takisto o nepriamu vojnu. Čo však momentálne nevidím, je priama konfrontácia. Nevidím ruských a amerických vojakov – či čínskych a amerických vojakov – ako sa stretávajú na bojisku. Nevidím priamu konfrontáciu, hoci určite vidím nepriame zástupné vojny.

Otázka: Vaša kniha kladie veľký dôraz na naratívy a veľké klamstvá. Prečo pre vás zohráva dôležitú úlohu otázka, akým spôsobom sa príbeh podáva?

G.: Vyzdvihol by som vojnu v Gruzínsku z roku 2008. Dátum 8. augusta 2008 je v skutočnosti veľmi jednoznačný. V ten deň Saakašvili – vtedajší gruzínsky prezident – ​​zaútočil na Južné Osetsko. Gruzínsko vtrhlo so svojou armádou do Južného Osetska a Rusi túto inváziu odrazili.

Konkurujúce si naratívy týkajúce sa 8. augusta sú zjavné.

Na Západe sa často tvrdí, že túto vojnu rozpútalo Rusko. To nie je pravda. Existuje vyšetrovanie EÚ pod vedením švajčiarskej diplomatky Heidi Tagliavini ktoré už vtedy celkom jasne konštatovalo: začalo to Gruzínsko. Samozrejme, naratív, že vojnu začalo Rusko, lepšie zapadá do západného pohľadu na vec.

Práve to som sa snažil vysvetliť v knihe.

Otázka: Je problém, keď sa veľmoci nedokážu zhodnúť ani na spoločných faktoch?

G.: Je to obrovský problém. V ľudských záležitostiach je vzájomné porozumenie vždy kľúčové. Vojna v Gruzínsku je ukážkovým príkladom toho, ako sa líšia jednotlivé naratívy.

Podobný prípad predstavuje kubánska raketová kríza: Američania začínajú svoje rozprávanie v októbri 1962 – v momente, keď Sovietsky zväz rozmiestnil rakety na Kube. Rusi začínajú skôr – kubánskou revolúciou v roku 1959 a pokusom CIA zvrhnúť Fidela Castra v roku 1961.

Veľa závisí od toho, v ktorom bode do príbehu vstúpite. Vo futbale by ste mohli ukázať len šance jedného tímu; potom by to vyzeralo tak, že tento tím mal vyhrať. Historické výklady si môžu vyberať len určité prvky. Veľmi jasne to vidno na príklade vojny v Gruzínsku.

Otázka: Preto hovoríte o porovnávaní naratívov. Čo tým presne myslíte?

G.:  Musíme porovnávať naše príbehy. V podstate to znamená vypočuť si druhú stranu a opýtať sa: „Kedy sa to pre vás začalo?“ Ak počúvate Rusov, povedia: „Pre nás sa to začalo gruzínskym útokom.“ Musíte si však vypočuť aj Gruzíncov: „Kedy sa to začalo pre nich?“ To isté môžete urobiť v prípade Palestínčanov a Izraelčanov alebo Severokórejčanov a Juhokórejčanov.

Medzi Ruskom, Čínou a USA existujú veľmi odlišné príbehy. V nemecky hovoriacom svete počúvame predovšetkým americkú verziu histórie. Čínske či ruské verzie nepočúvame. 

Pre mňa ako historika je absolútne neprijateľné odmietať nejaký naratív len na základe národnosti. Treba preskúmať naratív každej krajiny. Môže byť presný, ale aj nemusí; to nezávisí od samotnej krajiny.

Otázka: Môže byť tento nedostatok vedomostí o histórii iných krajín skutočne nebezpečný?

G.: Áno. Je nebezpečné nevedieť, aké krivdy v sebe druhá strana nosí. Ak má človek za sebou určité skúsenosti, môže reagovať prehnane.

Predstavte si niekoho z Afganistanu, kto je vo vašom veku. Možno si myslíte, že máte zhruba rovnaké skúsenosti. Nemusí to však byť pravda. Ak má človek za sebou skúsenosť s útekom a vysídlením – a možno mu dokonca zabili rodičov –, bude si určité situácie spájať so svojou minulosťou úplne iným spôsobom.

Otázka: Aký význam má tento princíp pre vzťah medzi Čínou a Západom?

G.: Bombardovanie čínskeho veľvyslanectva v Srbsku v roku 1999 bolo pre Číňanov skúsenosťou, ktorú už nikdy nechcú zažiť. Väčšina ľudí ani netuší, že USA bombardovali čínske veľvyslanectvo v Srbsku.

Práve v tom spočíva problém pri porovnávaní historických naratívov. Ak nepoznáte fakty, musíte najprv počúvať: Čo tí ľudia zažili? A ako to vnímali? Číňania to vyjadrujú celkom jasne: Vnímali sme to ako ťažký zločin. Inými slovami, Číňania si na toto obdobie spomínajú s trpkosťou. Toto obdobie čínskych dejín označujú ako „storočie poníženia“.

Otázka:  Prečo je tento pojem dôležitý pre Európu?

G.:  Číňania si pamätajú „storočie poníženia“. Ak sa však opýtate okruhu priateľov vo Švajčiarsku alebo v Nemecku, čo tento pojem znamená, väčšina ľudí to nevie.

Z čínskeho pohľadu tento termín opisuje dlhé obdobie, počas ktorého bola Čína ponižovaná, predovšetkým koloniálnymi mocnosťami. Zapojené boli aj Francúzsko a Nemecko; Čína bola okrem iného nútená dovážať ópium, čo oslabilo čínsku spoločnosť.

Toto v našej verejnej diskusii v podstate nefiguruje. Touto knihou chcem podnietiť porovnávanie našich historických naratívov – nie preto, aby sme vyhlásili Číňanov za tých, ktorí majú pravdu, a Európanov za tých, ktorí sa mýlia, ale napríklad preto, aby sme si v Európe pripomenuli, že sme kedysi mali v Číne kolónie.

Otázka:  Prejdime k podstate veci: Ako sa tento „stret gigantov“ vyvinie?

G.:  Som presvedčený, že USA strácajú vplyv, pretože sa dopustili veľkej strategickej chyby, keď dohnali Čínu a Rusko k spojenectvu. Myslím si, že v súčasnosti sme svedkami úpadku amerického impéria. Taká je moja analýza.

USA zatiaľ zostávajú najmocnejším štátom, a to tak vojensky, ako aj ekonomicky. Formujúce sa spojenectvá sú však značnou silou. USA sa priveľmi angažovali pre seba a vytvorili si množstvo nepriateľov.

Otázka:  Hovoríte o úpadku amerického impéria. O aké konkrétne dôkazy opierate toto tvrdenie?

G.:   Keď impérium upadá, často sa zvyšuje jeho zadlženosť a trpí takzvaným „imperiálnym preťažením“. Napokon už nie je schopné udržiavať a zabezpečovať všetky vojenské základne, ktoré kedysi slúžili ako symboly jeho sily.

V poslednej kapitole sa venujem situácii okolo Iránu. Skutočnosť, že americké vojenské základne v Saudskej Arábii, Katare, Bahrajne, Kuvajte, SAE a Jordánsku čelia útokom, predstavuje úplne nový vývoj.

Horiace základne, rastúci dlh a vyčerpávanie zásob rakiet Patriot – to všetko sú aspekty, ktoré vo mne vyvolávajú myšlienku: nič podobné som ešte nevidel.

Schopnosť Iránu uzavrieť Hormuzský prieliv zároveň znamená, že môže spôsobiť prudký nárast cien energií. Ide o situáciu, ktorá sa nepodobá ničomu, čo sme videli po Afganistane či porážke vo Vietname. Považujem to za kvalitatívny posun.

Z môjho pohľadu to vyzerá tak, že USA upadajú, zatiaľ čo Rusko a Čína vytvárajú silné spojenectvo.

Otázka:  Ako bude v budúcnosti vyzerať medzinárodný poriadok? Hrozí rozdelenie sveta na znepriatelené bloky?

G.:    Vidím nástup multipolárneho sveta. Ťažisko sa presúva na východ. Vidím silné spojenectvo Ruska a Číny. Zároveň však neverím, že smerujeme ku klasickému priamemu stretu dvoch strán; skôr smerujeme k multipolárnemu svetu.

Predstava, že veľmoc musí nevyhnutne vlastniť kolóniu v Afrike či Južnej Amerike, je čisto európskym pohľadom. Takto sme fungovali 500 rokov.

Nemám pocit, že by k tomu Rusi a Číňania pristupovali rovnako. Nadobúdam dojem, že Rusi a Číňania vyvíjajú silný vplyv alebo nátlak na krajiny vo svojom bezprostrednom susedstve. No z pohľadu spoza Atlantiku nemám pocit, že by Čína mala v úmysle dobyť napríklad Madagaskar.