Prírodné vedy na rozhraní života a smrti: Delpasseov experiment – na hraniciach racionálne nepochopiteľného a predsa reálne existentného! Smrť tela nie je katom-popravcom DUCHA-VEDOMIA !

Otázka, či duch-vedomie pretrváva aj po smrti, už nezaujíma len psychológov, parapsychológov a religionistov. Touto možnosťou sa už zaoberajú aj lekári, biológovia, kybernetici, fyzici či chemici. Rozsah takéhoto výskumu nezávisí len od technických možností a finančných zdrojov; mnohí bádatelia musia brať do úvahy aj verejnú mienku a postoje svojho okolia. 

Len zriedka môžu na tento špecifický typ skúmania využiť technické vybavenie, ktoré majú bežne k dispozícii vo svojich ústavoch, či vo výskumných laboratóriách. Nie každý vedec sa totiž teší takej povesti, akú mal Albert Einstein – ktorý sa týmito otázkami sám často zaoberal.

Pred rokmi, na jednej konferencii, upútala pozornosť profesora Jeana Jacquesa Delpassea práca neurológa, ktorý bol vo vedeckých kruhoch svetoznámy: Graya Waltera.

 Walter ako 33 ročný objavil v zázname EEG takzvané „téta“ vlny, ako aj jav známy ako „odozva na frekvenciu“– fenomén, ktorý sa dnes využíva v takzvaných „strojoch na myseľ“ (mind machines).

V tom čase sa Walter – špecialista na EEG – venoval výskumu takzvaného „potenciálu pripravenosti“ (Bereitschaftspotential - readiness potential). Ide o elektrický impulz, ktorý vzniká v mozgu vždy, keď sa človek v duchu pripravuje na vykonanie určitého úkonu.

Experiment s týmto potenciálom pripravenosti prebiehal nasledovne: Dr. Walter umiestnil skúmanú osobu pred obrazovku špeciálne upraveného televízneho prijímača a dal jej do ruky tlačidlový spínač, ktorým bolo možné zariadenie zapínať a vypínať. Predtým, než prístroj zapla, inštruoval účastníka, že v okamihu aktivácie sa na obrazovke objaví mimoriadne zaujímavý obraz.

Súčasne sa pomocou elektród zaznamenávali mozgové vlny účastníka vo forme EEG. Vďaka tomuto experimentálnemu usporiadaniu Walter zistil, že zakaždým – krátko predtým, než účastník stlačil spínač – sa v jeho mozgu objavil výrazný „elektrický impulz“ (potenciál), ktorý bolo možné zachytiť len pomocou citlivých meracích prístrojov. Dr. Walter nazval tento „elektrický impulz“ „vlnou pripravenosti“. Subjekt bol pripravený zapnúť prístroj – teda stlačiť tlačidlo – a v jeho mozgu sa zároveň objavila vlna pripravenosti. Na základe tohto nového poznatku napadla Walterovi myšlienka zapnúť televízor obídením manuálne ovládaného vypínača.

Elektródy umiestnené na mozgu prepojil s zosilňovačmi a obvodmi tak, že potom mohol televízor priamo aktivovať už len samotný „signál pripravenosti“ Slabý energetický impulz tohto signálu bol zosilnený na spínací signál, ktorý mal dostatočnú silu na to, aby televízor zapol.

Účastníci experimentu Dr. W. Greya Waltera čoskoro zistili, že obrazovka sa rozsvieti ešte predtým, než stlačia aktivačné tlačidlo – stačil na to už samotný úmysel tlačidlo stlačiť. Od tej chvíle sa zabávali tým, že televízor zapínali a vypínali iba silou svojej vôle. Koncept ovládania televízora čisto vôľou, bez zapojenia svalov, fascinoval fyzika a kybernetika prof. Jeana Jacquesa Delpassea.

Vyslovil teóriu, že proces osvojovania si tejto zručnosti – podobne ako pri akomkoľvek inom učení – vedie k vytvoreniu „molekúl pamäti“, ktoré uchovávajú získané informácie v dlhodobej pamäti. Predpokladal, že v určitom okamihu môže subjekt tieto molekuly opätovne aktivovať, čím dôjde k vybaveniu (vyvolaniu) uloženej informácie. Toto vybavenie by vyvolalo vznik špecifického signálu pripravenosti, ktorý by následne mohol aktivovať televízor – za predpokladu, že by bol subjekt stále pripojený k zosilňovacím obvodom prostredníctvom elektród na hlave.

Je možné zviditeľniť proces vybavovania si konkrétneho obsahu pamäti.

Delpasse si uvedomil, že experiment s televízorom a EEG by sa dal využiť na vizualizáciu vybavovania si konkrétneho obsahu pamäti.

Delpasseovým hlavným záujmom bolo skúmanie toho, či ľudský duch-vedomie pretrváva po smrti – a či by sa to dalo nejako zviditeľniť.

Preto hľadal spôsoby, ako uskutočniť experiment Greya Waltera s umierajúcimi ľuďmi. Podľa neho by sa umierajúci človek sotva zaoberal takou banálnou spomienkou, akou je signál na zapnutie televízora. Molekuly pamäti, ktoré si človek vytvoril počas života, zostávajú uložené niekde v rozsiahlom priestore jeho pamäti a umierajúci človek na ne svoju pozornosť nezameriava.

Ak by sa však molekuly pamäti umierajúceho jedinca – ktorý môže byť dokonca v bezvedomí – náhle aktivovali a zapli televízor, určite by to nebolo preto, že by si tento človek v okamihu smrti vedome vybavoval práve tento konkrétny detail. Je oveľa pravdepodobnejšie, že takáto činnosť súvisí s duchom – alebo vedomím – v momente, keď sa pripravuje na odchod z umierajúceho tela, pričom si so sebou berie celý obsah mozgu. Jeho teória vychádza zo svedectiev mnohých ľudí, ktorí tesne unikli smrti a opisovali, ako si znovu prežili celý svoj život – akoby sledovali film.

Zomierajúci často zažívajú šok (napríklad šok spôsobený nehodou). Aj mierny šok vyvolá v mozgu krátkodobý prudký nárast energie – zvýšenie potenciálu –, ktorý výrazne prevyšuje bežné hodnoty.

Je preto možné, že v situácii ohrozujúcej život je mozog stimulovaný obrovským prílevom energie, čo spôsobí, že sa súčasne sprístupnia všetky uložené pamäťové bunky. Išlo by o prirodzený jav, ku ktorému dochádza vždy, keď myseľ zaznamená, že telo umiera – bez ohľadu na to, či je daný jedinec v tom okamihu pri vedomí, alebo nie.

Deje sa niečo nepochopiteľné: Delpasseova teória podrobená skúške.

Keď 67-ročný pacient utrpel masívne krvácanie do mozgu v dôsledku vysokého krvného tlaku, naskytla sa príležitosť otestovať Delpasseovu teóriu. Pacient bol napojený na prístroj EEG na monitorovanie mozgovej činnosti – pričom tento prístroj bol v danom prípade prepojený s experimentálnym zariadením, ktoré navrhol Grey Walter. Napriek okamžitým núdzovým zákrokom u pacienta postupne zanikali všetky mozgové funkcie. Elektroencefalogram (EEG) vykazoval charakteristické „rovné čiary“, čo signalizovalo, že mozog odumrel.

Pacient upadol do kómy dávno predtým, než nastala samotná smrť; nebol teda už schopný vedome či zámerne vyvolať naučenú „vlnu pripravenosti“. Napriek tomu sa v presnom okamihu mozgovej smrti na zariadení Greya Waltera objavil aktivačný signál – televízna obrazovka zrazu ožila. Aktivačný signál bol opäť spustený.

Na prahu smrti tak bol po prvýkrát pozorovaný takzvaný „Delpasseov efekt“. Dokonale to zodpovedalo tomu, čo Delpasse predpovedal pre prípad, že by ľudská myseľ prežila smrť fyzického tela – v takom scenári by totiž nevyhnutne došlo k opätovnému sprístupneniu obsahu pamäti.

Keďže k tomu došlo, Delpasse dospel k záveru, že možno predpokladať, že ľudská myseľ (duch)  – udržiavaná energiou – v okamihu smrti opúšťa telo.

Predtým, než by však bolo možné prijať Delpasseov efekt ako dôkaz toho, že v okamihu smrti sú sprístupnené všetky informácie uložené v mozgu (a teda ako dôkaz, že všetky vedomosti zostávajú zachované), boli potrebné ďalšie experimenty.

Delpasseov efekt má dôkaznú hodnotu len vtedy, ak možno s istotou stanoviť, že k vybavovaniu informácií dochádza dlho po tom, čo ustala všetka mozgová činnosť.

Prečo?

Pretože k obsahu pamäti možno z pamäťových molekúl získať prístup iba prostredníctvom elektrického impulzu.

Je to však možné len dovtedy, kým mozog funguje. Akonáhle mozog úplne odumrie, všetky elektrické potenciály a mozgové vlny zaniknú. V dôsledku toho už neexistuje žiadna fyzická sila, ktorá by dokázala získať prístup k obsahu pamäti danej osoby.

Za týmto bodom by sa „Delpasseov efekt“ logicky už nemal prejaviť – za predpokladu, že smrť je absolútne konečným koncom. Ak by sa tento efekt prejavil aj po skončení poslednej merateľnej elektrickej aktivity mozgu – teda v čase, keď už nemožno zaznamenať žiadne vnútorné telesné potenciály ani mozgové vlny – bolo by to dôkazom existencie formy energie, ktorá dokáže získať obsah pamäti umierajúceho človeka aj po jeho fyzickej smrti.

Delpasse ďalej vyslovil hypotézu, že táto energia slúži ako nosič vedomia, ktoré pretrváva aj po fyzickej smrti – čo on sám chápal ako nesmrteľného ľudského ducha.

Elektromagnetické polia

Cieľom sa teda stalo preukázanie Delpasseovho efektu aj po úplnom zastavení mozgovej činnosti – konkrétne dlho po tom, čo nastala mozgová smrť. Na overenie tejto hypotézy využili obaja výskumníci elektromagnetické polia, ktoré boli objavené na univerzite vtedajšieho Leningradu.

Pokiaľ bol tento zdroj žiarenia aktívny, potláčal Delpasseov efekt – a to aj u zdravých jedincov, ktorí boli v tejto technike vyškolení.

Z predchádzajúceho výskumu týchto polí Amsynck vedel, že určité typy elektromagnetických polí môžu mať trvalý vplyv na schopnosť jeho pacientov pracovať s biofeedbackom. Niektoré z týchto polí blokovali schopnosť pacientov ovplyvňovať vlastnú aktivitu mozgových vĺn, zatiaľ čo iné túto schopnosť podporovali. Niektoré polia potláčali takzvaný „potenciál pripravenosti“ (vlnu pripravenosti), iné zas odstraňovali existujúce blokády.

V tomto prípade však boli blokujúce polia využité na potlačenie Delpasseovho efektu, čím sa tento efekt presunul do „zóny nikoho“ medzi okamihom mozgovej smrti a vypnutím silového poľa.

Úspech tohto nového experimentu prekonal všetky očakávania. Pomocou zdroja žiarenia sa Amsynckovi podarilo oddialiť Delpasseov efekt na neurčitý čas. Tento zdroj žiarenia – ktorý v kontexte biofeedback tréningu dovtedy prinášal len negatívne výsledky, keďže sústavne spôsoboval úplné zablokovanie „vlny pripravenosti“ – sa teraz stal kľúčom k novému objavu.

Ak teda ľudská myseľ pretrváva aj po fyzickej smrti, potom musia v okamihu smrti telo opustiť tak osobnosť, ako aj podvedomie.

V takom prípade by sa však obsah pamäti – to, čo sa stalo súčasťou vedomia i podvedomia – v určitej forme preniesol ďalej a v priebehu tohto procesu by k nemu bolo možné opäť získať prístup.

Tento jav by sa mal dať pozorovať prostredníctvom televíznej obrazovky; tá by sa mala aktivovať v okamihu smrti, pričom spúšťačom by bol prístup k pamäťovým molekulám – tým, v ktorých bola uložená takzvaná „vlna pripravenosti“. Delpasse ďalej rozvinul experimentálne usporiadanie Greya Waltera a hľadal spôsoby, ako svoju vlastnú myšlienku podrobiť skúške.

Na stope ducha-vedomia

Podobne ako neurológ Grey Walter, aj jeho kolega, profesor William Jongh van Amsynck, sa vedecky zaujímal o kybernetiku a biofeedback. Keď sa techniky biofeedbacku začali zavádzať do medicíny, van Amsynck patril k prvým, ktorí túto novú tréningovú metódu vyskúšali na pacientoch trpiacich hypertenziou. Pre svojich pacientov navrhol zariadenia na monitorovanie krvného tlaku, pričom každá zmena tlaku sa zobrazovala samotnému pacientovi, ktorý tréning podstupoval. Mnohým pacientom sa podarilo udržať krvný tlak pod kontrolou počas dlhšieho obdobia. V rámci svojich experimentov van Amsynck využíval aj spätnú väzbu pomocou EEG, pričom učil pacientov, ako spomaliť svoje mozgové vlny.

Práve na sympóziu o kybernetike – kde van Amsynck prezentoval svoju prácu v oblasti biofeedbacku – sa prvýkrát stretol s Delpasseom. Delpassea okamžite zaujali laboratórne podmienky a prostriedky, ktoré mal van Amsynck k dispozícii. Uvedomil si tiež, že opísané cvičenia so spätnou väzbou sú v princípe veľmi podobné televíznemu experimentu Greya Waltera.

Delpassea však zaujalo ešte niečo iné: všetci účastníci, s ktorými van Amsynck pracoval, trpeli rovnakým ochorením – hypertenziou –, ktoré za určitých okolností môže viesť k mŕtvici a následne k smrti.

Delpasse vedel, že ak by niektorý z van Amsynckových pacientov zomrel, išlo by o človeka, ktorý prešiel tréningom biofeedbacku. Boli to presne také experimentálne podmienky, aké Delpasse potreboval. V rozhovore predstavil svoju myšlienku van Amsynckovi, ktorého tento nápad zaujal. Amsynck súhlasil so začlenením experimentu Greya Waltera a Delpasseovej do svojho štandardného biofeedbackového programu.

Odvtedy sa pacienti s hypertenziou v Amsynckovej starostlivosti učili vytvárať aj takzvané „vlny pripravenosti“, ktorými dokázali zapnúť televízor. Pacienti túto zmenu vo svojom cvičebnom režime privítali; možnosť zapnúť televízor samotným aktom vôle im dodávala pocit úspechu.

To sa následne ukázalo ako prínosné pre tréning spätnej väzby zameraný na znižovanie krvného tlaku.

Odrazu samašiel kľúč k novému objavu – javu, ktorý by podľa všetkých vedeckých predpokladov vôbec nemal byť možný.

Keď zomrel ďalší pacient a monitorovacie prístroje indikovali mozgovú smrť, všetko už bolo pripravené: EEG – nastavené podľa metodiky Greya Waltera a Delpassea – a zdroj blokujúceho žiarenia (ktoré bolo inak neškodné) bol zapnutý už dlho pred touto tragickou udalosťou. Podľa očakávania EEG potvrdilo mozgovú smrť, no k „Delpasseovmu efektu“ nedošlo; televízna obrazovka sa neaktivovala. Van Amsynck istý čas vyčkal, aby si bol istý a vykonal všetky potrebné testy.

Potom vypol zdroj blokujúceho žiarenia. V tej istej chvíli sa Delpasseov efekt prejavil – obrazovka sa rozsvietila!!!!!!

Išlo o jav, ktorý by podľa všetkej vedeckej logiky nemal byť možný. Odkiaľ pochádzala energia, ktorá spustila Delpasseov efekt? Z toho vyplynulo, že duch  musí byť priamo spojený s vnútornou energiou (alebo poľami) – prípadne že ho táto energia sprevádza.

Toto zistenie bolo v súlade s meraniami ruských výskumníkov, ktorí pozorovali, že počas paranormálnych javov možno pravidelne detegovať silné elektromagnetické polia. Obaja bádatelia boli teraz presvedčení, že našli dôkaz existencie formy energie, ktorá dokáže plne vybaviť obsah pamäti dlho po tom, čo ľudský mozog prestal fungovať. Ďalej vyslovili hypotézu, že táto energia – alebo energetické pole – slúži ako nosič vedomia, ktoré pretrváva aj po smrti.

Delpasse a van Amsynck následne pokračovali v sérii experimentov. Ich výsledky sa opakovane potvrdzovali: vďaka použitiu týchto blokujúcich polí dokázali oddialiť prejav efektu dlho po tom, čo došlo k úplnému zániku mozgovej činnosti.

Aby si overili, či existuje priama súvislosť medzi ich tréningom pomocou biologickej spätnej väzby a Delpasseovým efektom, vykonal van Amsynck sériu kontrolných experimentov.

V nich monitorovali pacientov, ktorí nikdy neabsolvovali tréning s prístrojom Greya Waltera a Delpassea, a to rovnakým spôsobom ako tých, ktorí ním prešli – teda pomocou EEG a v konfigurácii podľa Delpassea. Napriek tomu sa v žiadnom z týchto kontrolovaných prípadov Delpasseov efekt neprejavil – ani pri ustaní mozgových vĺn v okamihu smrti, ani následne po vypnutí blokovacích polí. Navyše sa ukázalo, že pomocou týchto polí je úplne nemožné zmeniť nulovú líniu „EEG smrti“ alebo týmto spôsobom samotným vyvolať daný efekt.

Neskôr to bol renomovaný fyzik Jean Charon, ktorý dokázal teoreticky i experimentálne, že vedomie človeka okamžite po smrti jeho tela ukončí svoje prepojenie s ním a či presnejšie vyjadrené, s jeho mozgom a vedie potom samostatnú existenciu v dimenzii, ktorá je už mimo Einsteinovho časopriestoru a kde existuje trvale.      

Jean Charon, publikácia:  

Smrť, kde je tvoj pichliač - nesmrteľnosť vedomia