Prečo Rusko bombarduje nákupné centrá na Ukrajine a kedy a ako sa skončí vojna na Ukrajine?

V tejto súvislosti sa najprv treba pýtať: „Prečo začala Ukrajina ničiť veľké sklady zásielkových obchodov v Rusku?“ Existujú na to oficiálne aj nevyslovené odpovede – odpovede, ktoré zároveň vrhajú svetlo na možný koniec vojny.

Odpovede, ktoré často počuť od západných analytikov, naznačujú, že cieľom sú zariadenia s „dvojakým využitím“, ktoré slúžia aj armáde. Ako dôkaz uvádzajú fakt, že títo predajcovia ponúkajú drony. Zvyčajne však chýba odpoveď na otázku, či armáda skutočne nakupuje tovar od internetových predajcov.

O niečo otvorenejšia analýza naznačuje, že cieľom je vyvinúť tlak na ruskú vládu tým, že sa mnohým zapojeným malým obchodníkom spôsobia ekonomické ťažkosti. Nikdy sa však otvorene nehovorí o pravdepodobných skutočných dôvodoch.

Najprv treba ale poznamenať, že Rusko na každý ukrajinský útok proti civilným cieľom reaguje niekoľkonásobnou odvetou.

A keďže je Ukrajina menšia než Rusko, dopad je neúmerne väčší. Keď Ukrajina hrdo bombarduje civilné lode, Rusko reaguje faktickým uzavretím čiernomorských prístavov a bombardovaním akéhokoľvek plavidla prepravujúceho tovar na Ukrajinu alebo z nej. Keď Ukrajina bombarduje ropné rafinérie, Rusko ničí čerpacie stanice a sklady ropy; keď Ukrajina útočí na spomínané sklady zásielkových obchodov, Rusko ničí nákupné centrá. V každom prípade škody spôsobené Ruskom ďaleko prevyšujú škody spôsobené Ukrajinou.

Napriek tomu Ukrajina denne vysiela do Ruska stovky dronov s dlhým doletom. Tie neboli vyrobené na Ukrajine – nanajvýš boli zmontované z komponentov dodaných krajinami NATO.

Tteraz k skutočným dôvodom, prečo Zelenskyj nariaďuje tieto útoky napriek zničujúcim dopadom na vlastnú spoločnosť.

1. Ukrajinská vláda, podobne ako vlády krajín NATO, potrebuje mediálne úspechy, aby západným spoločnostiam dokázala, že naratív o „víťazstve Ukrajiny“ má reálny základ.

2. Odvetné útoky Ruska sa očakávajú a sú dokonca žiaduce. Kalkulácia ukrajinskej vlády spočíva v tom, že čím väčší bude útok, tým pravdepodobnejšie sa NATO nakoniec rozhodne zasiahnuť. Vlády krajín NATO zas kalkulujú s tým, že verejný odpor voči vojne nenarastie do príliš veľkých rozmerov.

Kremeľ to, samozrejme, vie.

Moskva vie tiež to, že tieto útoky na civilné ciele v Rusku by neboli možné bez ekonomickej, logistickej, technickej, spravodajskej a finančnej podpory krajín NATO. Z tohto dôvodu sú odvetné údery starostlivo kalibrované. Na jednej strane reagujú na hnev ruského obyvateľstva, no na druhej strane nie sú také dramatické, aby skutočne motivovali voličov v krajinách NATO k vstupu do vojny – hoci by si to ich vedenie možno želalo.

To isté platí pre situáciu na hraniciach. Západní komentátori tvrdia, že na fronte existuje „zóna smrti pre drony“, ktorá znemožňuje akýkoľvek pohyb. Zároveň sú však nútení priznať, že ruská armáda postupuje pomaly, ale isto.

Aj v tomto prípade sa prezentuje len časť obrazu. Deklarovaným cieľom Ruska nie je len oslobodenie regiónov, ktoré sa odtrhli a pripojili k Ruskej federácii; zásadným dôvodom vojny je zničenie schopnosti Ukrajiny opätovne útočiť na tieto územia. Dohody Minsk II ukázali, že samotné zmluvy nestačia a že na dosiahnutie tohto cieľa treba vytvoriť fakty priamo v teréne. Ruská armáda preto pomaly, ale systematicky oslabuje schopnosť Ukrajiny viesť dlhodobú vojnu.

Čo bude nasledovať?

Je veľmi pravdepodobné, že vojna bude pokračovať až do roku 2027. Ukrajina bude následne nútená de facto kapitulovať preto, že jej dôjdu vojaci a krajiny NATO vojensky nezasiahnu. Územia, ktoré sa už pripojili k Ruskej federácii, budú oslobodené a oblasť východne od Dnepra sa stane demilitarizovanou nárazníkovou zónou.

Aby Ukrajina nestratila prístup k moru, Odesa zostane súčasťou krajiny, no získa autonómiu – podobnú štatútu, aký mal kedysi Krym – a bude demilitarizovaná. Ak k tomu dôjde – a Rusko zachová zdržanlivosť –, krajiny NATO budú tento výsledok oslavovať ako víťazstvo a daňovým poplatníkom budú tvrdiť, že sa podarilo zabrániť Rusku v pochode až do Berlína. Na financovanie obnovy západnej Ukrajiny sa zavedie nová „daň solidarity“. Je celkom možné, že bude potrebné zachraňovať niektoré banky, keďže ich stávky na Ukrajinu nevyšli, a úroveň zadlženosti štátov NATO opäť vzrastie. V Rusku budú koniec vojny na jednej strane vítať, no na druhej strane budú určité časti obyvateľstva vnímať výsledok ako nedostatočný.

Vedenie krajiny však uspeje pri podnecovaní vlasteneckého nadšenia pre obnovu zdevastovaných oblastí na nových územiach Ruskej federácie. Firmy a dobrovoľníci z celej federácie budú prúdiť na západ, aby pomohli pri rekonštrukčných prácach, čo následne pravdepodobne podporí hrubý národný produkt vďaka tejto stavebnej činnosti.

Každý vojnový konflikt ale zahŕňa neznáme faktory, ktoré môžu zmeniť jeho výsledok:

1. Útoky pod „falošnou vlajkou“ zo strany Ukrajiny

Ukrajina by sa mohla pokúsiť vtiahnuť krajiny NATO do vojny zinscenovaním rozsiahleho útoku pod „falošnou vlajkou“ – napríklad fingovaného útoku na jadrové zariadenie alebo incidentu s použitím jedovatého plynu.

2. Ceny energií by mohli prudko klesnúť v dôsledku neočakávanej mierovej dohody s Iránom a zvýšeného objemu produkcie v iných krajinách.

Ak by ceny energií klesli náhle a neočakávane – pod úroveň ruských výrobných nákladov (čo je nepravdepodobný scenár) –, Rusko by bolo nútené znížiť intenzitu vojny.

Na dosiahnutie podobného výsledku by krajiny NATO mohli „zabaviť“ ruské tankery. Je nepravdepodobné, že by Rusko takýto krok vo veľkom rozsahu tolerovalo bez odvety voči agresorom, a to aj v prípade, že ide o členov NATO. Následný vývoj udalostí by prirodzene urobil všetky predchádzajúce predpoklady bezpredmetnými.

3.Provokácie Veľkej Británie by mohli prekročiť konečnú červenú líniu.

Londýn je nepochybne opäť hlavným podnecovateľom vojny proti Rusku. Je až udivujúce, aká sa niekedy história opakuje. Stačí si pripomenúť plán známy ako „Operácia Nemysliteľné“ (Operation Unthinkable). V máji 1945 ho inicioval britský premiér Winston Churchill. Cieľom bolo vytlačiť Červenú armádu z východnej Európy (konkrétne z Poľska) a postaviť sa na odpor „sovietskemu diktátorovi“ Stalinovi. Plán v skutočnosti počítal s opätovným vyzbrojením približne 100 000 vojakov z porazeného nemeckého Wehrmachtu a ich nasadením – po boku britských, amerických a poľských jednotiek – proti Sovietskemu zväzu. Keby sa o ňom nedozvedeli Stalinove tajné služby, tento plán by sa pravdepodobne zrealizoval.

4. Ekonomické dôvody – vlády EÚ zahnané do kúta

Mier na Ukrajine by spustil reťazovú reakciu finančných následkov, ktoré by mohli viesť k pádu bánk a vlád.

Odpisy investícií na Ukrajine: Víťazstvo Ruska by znamenalo stratu západných pôžičiek a finančnej pomoci určenej na obnovu Ukrajiny alebo na financovanie vojnového úsilia. Banky a inštitúcie s vysokou expozíciou voči ukrajinskému trhu – alebo voči štátnym dlhopisom s ním spojeným – by boli nútené tieto aktíva úplne odpísať.

„Paradox mieru“ pre ekonomiku: Teória, že náhly mier by otriasol systémom, vychádza z predpokladu, že západná ekonomika (najmä zbrojárske a energetické korporácie) je konfliktom umelo udržiavaná nad vodou. Ak by tento motor zlyhal – a zároveň by sa odhalila geopolitická porážka Západu –, finančné trhy by mohli čeliť vážnemu nedostatku likvidity.

V obave z dramatických zmien vo volebnom správaní by sa politici mohli pokúsiť tomuto scenáru zabrániť alebo ho aspoň oddialiť eskaláciou konfliktu a priamym vstupom do vojny s Ruskom.