Pomozme, ak je to mozne, nedajme sa vsak zneuzivat - 2. cast

Mam velmi dobru znamu, ktora pochadza z jedneho mesta na Povazi. Bola najmladsou z viacerych surodencov, pricom bola ovela mladsia od nich vsetkych. Niektore deti jej surodencov boli takmer jej rovesnikmi a vekovy rozdiel medzi nimi bol minimalny. Uz v utlom veku si jej surodenci zvykli pouzivat ju na to, aby opatrovala ich deti a starala sa o ne. Najma jedna z jej sestier, ktora mala styri deti, vyvijala na nu velky tlak, aby k nej chodievala pravidelne a pomahala jej pri detoch a v domacnosti. Aj ona v nej dokazala vyvolavat intenzivny pocit zleho svedomia, pricom jej pomoc nebola pre nu nikdy dost velka a postacujuca, akokolvek velmi sa snazila. Cim castejsie a cim viac jej pomahala, tym viac pomoci od nej vyzadovala. Za pomoc ju nikdy neodmenila ani nepochvalila. Hoci casto cestovala aj do cudziny, nikdy ju so sebou nevzala, aj ked vedela, ze jej sestra po nicom netuzila tak velmi ako po cestovani. Pomoc svojej mladuckej sestry brala ako cosi samozrejme – ako povinnost. 

Niektori ludia su naozaj ako spominane mravce a doslova chcu, aby im druhi ludia davali takmer vsetko a vyvinuli prefikane metody ako ich k tomu prinutit. Su presvedceni, ze prave oni maju na to najvacsie pravo. Sebeckost a bezohladnost niektorych ludi nepozna hranic a navyse ju dokazu maskovat tym, ze si vypracovali velmi dokladnu taktiku vediet sa davat ako naozaj polutovaniahodne bytosti, ktorym pomoct je svatou povinnostou inych ludi. V takom pripade je velmi dolezite, aby sa v nas okamzite ozval akysi pud sebazachovy a aby sme ich snahu o zneuzivanie vybadali a nebali sa im povedat a poukazat na to, ze nie su nic ine, nez bezcitni a bezohladni egoisti, ktori myslia len a len na seba a na svoje deti, ale nikdy nie na nas a na nase dobro.  

Inym fenomenom zneuzivania ochoty pomahat su dary. Dar ako taky splna dolezitu socialnu funkciu. Z toho pohladu existuju tri druhy darov. Dary, ktore maju vyvolat zaviazanost obdarovanej osoby voci darcovi. Dary prilezitostne a ci obligatne, napr. vianocne, narodeninove. Dary (ako almuzna), ktore maju pomoct v nudzi. 

Ak ludom radi pomahame, tak my sami si musime narokovat na pravo moct urcovat, kolko pomoci a v akom rozsahu sme ochotni poskytnut ju tomu, kto ju od nas pozaduje alebo ocakava. Nikdy pritom nazabudajme na to, ze na miere vdacnosti, ktoru za nasu pomoc dostaneme, mozeme posudit ci z nasej strany tato pomoc mala zmysel a ci bola prijata pozitivne. 

Plati totiz velmi jednoduche pravidlo – cim viac je niekto naozaj odkazany na nasu pomoc, tym viac uprimnej vdaky prejavi uz aj pri malych a nepatrnych sluzbach. Toho sa vzdy drzme, ak niekomu chceme pomoct v nudzi. Pomahajme, ale nikdy sa nenechajme zneuzivat! Kazda pomoc si zasluzi vdacnost a uznanie. Ak mame pocit, ze niekto nam to vobec neprejavi, alebo dokonca je s nasou pomocou este nespokojny, potom si nasu pomoc nezasluzi!

Zapamatajme si, ze plati jednoduche pravidlo: cim viac a cim napadnejsie sa pred nami niekto stazuje na nepriazen osudu a cim viac sa nas usiluje dostat do pozicie, aby sme sa citili trapne preto, ze on je taky uboziak, tym menej mu mozno verit. Preto treba vediet obratit pozicie v takej situacii a takeho cloveka zahanbit tym, ze mu nazorne poukazeme na stovky milionov ludi na svete, ktori sa maju ovela horsie ako on a ktori nemozu od nikoho ocakavat pomoc a ani sa nemaju komu zalovat.  

Takyto sposob ochrany pred ludmi, ktori sa extremnou mierou a za kazdu cenu snazia zneuzit ochotu inych k pomahaniu by som chcel nazvat pozitivnym a ci sebaochrannym egoizmom. Ak mame extremne vyvinute samaritanske sklony, tak je velmi prepotrebnym ochrannym valom nasho ega.

Este si povedzme, ze v nasej spolocnosti je to zena, ktora je velmi casto zneuzivana vo svojej ochote pomahat, a je to tiez zena, ktora je ovela ochotnejsia pomahat a sa obetovat ako muz. Tato jej ochota je neraz velmi nehanebne zneuzivana ci uz vlastnymi detmi, manzelom alebo v zamestnani sefom. Nejedna zena prezije takmer cely svoj zivot tym, ze stale pre niekoho nieco robi, niekomu sa obetuje a z jej vlastneho zivota neostane takmer nic, lebo ho cely rozda. Jej najcastejsim problemom je to, ze si necha nahovorit, ze poslanim jej zivota je neustale sa obetovanie svojim detom a svojmu manzelovi. Jednostranne obetovanie sa nie je nic ine ako zneuzivanie. A nie je nic horsie, ak zena a matka stoji na konci zivota len s “prazdnymi rukami” a trpko si uvedomuje, ze za vsetku  nekonecnu obetu, ktoru po cely zivot davala svojim najblizsim, nedostala naspat okrem slov vdaky celkom nic a mnohokrat sa jej nedostalo ani len to!

Preto sa tu prihovaram predovsetkym zenam, aby sa bezpodmienecne snazili vybudovat si sebaochranny egoizmus a ponechali si zo svojho zivota istu cast celkom len pre seba.