Politické pomery v Palestíne v časoch Ježiša Krista

Začnem tým, že je zarážajúce ako málo vedia kresťania o reálnom živote Ježiša, ako aj o dobe, v ktorej v Palestíne žil. Naproti tomu moslimovia vedia bežne veľmi veľa o živote svojho Mohameda a vedia o ňom rozprávať celé historky.

Doba, keď žil Ježiš, bola v Palestíne veľmi nepokojná a Židia len veľmi ťažko znášali svoju porobu pod Rímom a  netrpezlivo očakávali príchod Mesiáša, ktorý im sľubovali ich proroci, ako aj to, že ich oslobodí od Rimanov.

Herodes Archelaos sa počas svojej vlády v Palestíne preukázal ako hrôzostrašný tyran, ktorého ľud nenávidel a sa proti nemu búril.  V roku 6 n. l. ho preto cisár Augustus zbavil vládnutia a jeho panstvo - Judea a Samária -  boli podriadené priamo Rímu a jeho miestodržiteľom.

Prvým sa stal Coponius a ostal ním do roku 9 n. l.. Počas jeho vlády prišlo k ďalšej vzbure Židov, ktorú viedol Judáš Galilejský. Iniciačným impulzom rebélie bolo sčítanie ľudu a odhad majetku za účelom vyberania daní. Cenzus bol sprevádzaný politickým nátlakom a za nasadenia vojenského násilia a bezohľadnosti rímskych legionárov. Ježiš, ktorý pochádzal z Galilei, mohol mať v tom čase asi desať rokov a na základe účasti vzdialeného príbuzného na vzbure, musel o udalostiach vedieť.

Po Copuniovi nasledoval Marcus Ambibulus (9 - 12 n. l.). Do tohto obdobia spadá aj smrť Salome, sestry Herodesa Veľkého. Annius Rufus bol tretím miestodržiteľom v Palestíne a ostal ním do roku 15. V tom období zomrel cisár Augustus.

Tiberius ako jeho následník na rímskom tróne potom dosadil do Palestíny nového miestodržiteľa. Stal sa ním Valerius Gratus a vo svojom úrade zotrval do roku 26. V priebehu svojej vlády odvolal z funkcie až troch najvyšších židovských kňazov a po nich vymenoval za najvyššieho kňaza Jozefusa Kajfáša, o ktorom sa zmieňuje aj Biblia Nového Zákona. 

V roku 26 sa stal miestodržiteľom Palestíny Pontius Pilatus, dobre známy najmä kresťanom ako kat Ježiša Krista, ktorý vydal rozkaz na jeho popravu. Pilatus sa vyznačoval tvrdým a nekompromisným postojom voči Židom, pričom treba vziať do úvahy to, že Palestína patrila k najnepokojnejším a najneistejším provinciám Rímskej ríše a z pohľadu Ríma vyžadovala vládu extrémne tvrdej ruky. 

Oficiálna história prvých storočí osobu Ježiša úplne ignorovala. Nový Zákon nám tvrdí, že len základe jeho slov mohli slepí vidieť, chromí znova chodili, mŕtvi sa stali živými, ale napriek tomu sa najznámejší historici Palestíny, Grécka a Ríma prvého storočia o tom nikde ani slovkom nezmienili. To je veľký paradox, ktorý možno vysvetliť len tak, že nič z toho nebrali vážne a pokladali to len za poveru a výmysly.

Takmer všetko, čo kresťania neskôr, keď sa už kresťanstvo v Rímskej ríši etablovalo ako jediná legitimná relígia, dostali o Ježišovi predložené, pochádzalo len zo štyroch evanjelií, ktoré boli napísané zo spomienok ich autorov, ktorí boli jeho vernými prívržencami. Preto niektorí vedci tvrdia, že neboli objektívne a že preto neboli vernými a autentickými historickými dokumentami jeho života.

Nebolo preto jednoduché dostať sa k obrazu historického Ježiša, tak aby bol aspoňdo istej miery odrazom reality. Z toho dôvodu museli vedci modernými metódami analyzovať všetky biblické texty, aj apokryfné, ktoré cirkev nechcela kanonizovať. V posledných desaťročiach boli objavené neznáme dokumenty, ktoré opisujú udalosti a pomery Ježišovej doby a tie pomohli k spresneniu a doplneniu jeho historickej a teda ľudskej štruktúry.

Ježiš bol určite jedným z putujúcich kazateľov, akých bolo v Palestíne veľa pred ním i po ňom. Mimochodom, Židia, ktorí sa pokladali za vyvolený národ Jahveho, sa v tom čase všeobecne nazývali jeho deťmi, a tak každý z nich sa mohol pokadať a prehlasovať za syna Jahveho. Ježiš bol popravený preto, lebo Rimania ho pokladali za dôležitého buričského vodcu, ktorý chcel vyvolať vzburu proti ich vláde v Palestíne. 

Tvrdenie Nového Zákona, že Ježiša odsúdila na smrť ukrižovaním Vysoká židovská rada za bohorúhačstvo, lebo sa vyhlasoval za syna Božieho, však odporuje židovskému právu . Podľa židovského práva nebol nikto nikdy ukrižovaný. Ak niekomu bolo dokázané pre súdom bohorúhačstvo, tak ho ukameňovali. Smrť ukrižovaním bola typickým druhom popravy pre ťažké zločiny podľa rímskeho práva.

Dôležité je vedieť nasledový fakt. Skutočnosť, že sa kresťanstvo rozšírilo po svete, je výslovná zásluha apoštola Pavla. Pavol bol vysokovzdelaným rímskym občanom, narodeným v gréckom Tarsose. Dobre poznal teológiu, históriu a bol vzdelancom, ktorý ovládal filozofiu antického Grécka. Vedel presne, ako musí spracovať a prepracovať Ježišove učenie tak, aby naň nadšene verili široké masy občanov Rímskej ríše a aby sa z neho vyvinula mocná relígia, akceptovaná duchom vtedajšej doby. Preto možno povedať, že je absolútne jeho zásluhou, že existuje dodnes, pretože, ak by ho bol postavil na slabé teologické fundamenty, tak by ho bol fanatický a nesmierne silný islam už dávno zničil.

Uzavriem tým, že mňa už roky fascinovala reálna história života Ježiša – teda Ježiša ako človeka a roky som zbieral materiály o jeho živote, a to aj priamo v Izraeli, kde som bol niekoľkokrát. A pripravujem vydanie knižnej publikácie Ježiš Kristus – jeho reálny život a jeho smrť.