Privlastňujú si ho Nemci i Poliaci. Čo o tom ale hovorí on sám? Bol Nemec a či Poliak? Najväčší realistický filozof – zomrel pred 125 rokmi, 25. augusta: Friedrich Nietzsche - Nietzky

Bol synom pastora a bol žiak elitnej, tradičnej internátnej školy Schulpforta v Sasku-Anhaltsku. Jeho neobyčajný talent mu vyniesol profesúru klasickej filológie v Bazileji už vo veku 24 rokov - a to bez toho, aby promoval a mal doktorát!

Nemecko oficiálne popiera, že by veľký Nietzsche mal v sebe poľskú krv  a poľské gény. Ale sám Nietzsche tvrdí opak a o sebe napísal v roku 1882 tieto slová:  

„Som čistokrvný poľský šľachtic a nemám ani kvapku zlej krvi, a už vôbec nie nemeckej.“

Svojím prvým významným akademickým dielom „Zrod tragédie z ducha hudby“ –  ako ho niektorí nazývali - traktátom o divadle starovekého Grécka, ale v skutočnosti rozsiahlym kultúrno-filozofickým náčrtom, sa vo svojom odbore prakticky znemožnil a vydal sa na kariéru nezávislého filozofa a vytváral úplne novú filozofiu, ktorá sa neorientovala ako u takmer všetkých filozofov na starogréckych filozofov.

Po oficiálnom odchode z akademickej obce viedol nepokojný a svojím spôsobom aj bohémsky život, prevažne vo Švajčiarsku a Taliansku, čo sa dodnes považuje za klišé biografie umelca z 19. storočia. Začiatkom roku 1889 sa revolucionár filozofie psychicky zrútil a zvyšok života strávil v duševnej poruche.

25. augusta 1900 zomrel vo Weimare vo veku len 56 rokov, po tom, čo bol dlhé roky v dlhodobej starostlivosti, bez toho, aby vedome prežil svoju už vznikajúcu slávu.

Existuje mnoho veľkých filozofov, ktorých diela sú formálne nezvyčajné alebo obsahovo ostro sporné; mnohí, ktorých životy boli tak či onak senzačné. A existuje mnoho takých, ktorí mali veľký vplyv v rámci svojej disciplíny aj mimo nej.

Jeden však spája všetky tieto vlastnosti ako máloktorý iný, ja za seba dokonca poviem – ako nikto iný:

Friedrich Nietzsche, možno najväčšia a najškandálnejšia „popová hviezda“ filozofie.

Bol štýlovo všestranný a jazykovo brilantný!

Nietzsche nemal ani akademických učiteľov, ani študentov. Jeho dielo prekračuje hranice všetkých disciplinárnych konvencií. Jeho spisy sú štylisticky rozmanité a jazykovo brilantné; preto ich možno len ťažko charakterizovať ako vedecké traktáty v bežnom zmysle.

Jeho pravdepodobne najznámejšia kniha „Tak vravel Zaratustra“ - "Also sprach Zathustra" (vydaná v štyroch častiach v rokoch 1883 až 1885) je prozaická báseň v jedinečnom štýle pripomínajúcom náboženské tradície.

Vďaka svojej veľmi nezvyčajnej biografii, svojmu jedinečnému postaveniu a skutočnosti, že jeho dielo, jednoducho už len kvôli svojim formálnym zvláštnostiam - akoby spochybňovalo celú vedeckú filozofiu - sa Nietzsche stal klasikom mladíckej intelektuálnej rebélie.

Mladí ľudia, ktorí prichádzajú do kontaktu s filozofiou, sa stále radi odvolávajú na Nietzscheho, keď spochybňujú autority a zámerné, systematické myslenie.

A preto sa chcú stať radšej podobnými  revolučne ohnivými, výrečnými vedcami ako bol Nietzsche a nie klasickými pokojnými vedcami, omieľajúcimi ako mantru len múdrosti starých Grékov.

Obsah jeho rozsiahleho a ťažko klasifikovateľného diela má veľkú explozívnu výbušnú silu.

Ak ho chceme zhrnúť stručne len pod jeden nadpis, tak potom je to radikálna kritika morálky prehnitej spoločnosti a neúprosná kritika náboženstva.

Nietzsche chcel nielen spochybniť, ale CHCEL aj demontovť celú západnú tradíciu univerzálnej, nábožensky založenej, no racionálne nelegitimizovateľnej morálky, ktorú sme si hlboko osvojili, a to tak spoločensky, ako aj individuálne.

Táto tradícia sa prejavuje napríklad v myšlienke, že je dobré mať súcit so slabými, alebo jednoducho v myšlienke, že je aspoň teoreticky a logicky možné, aby všetci členovia spoločnosti boli rovní a dobrí ľudia. 

Myšlienka je síce pekná, ale Nietzsche tvrdo pranieroval, že robíme pravý opak toho, čo táto myšlieka vyjadruje.

Podľa Nietzscheho nie sú všetky tieto myšlienky nevyhnutným dôsledkom uplatňovania ľudského rozumu, ako tvrdil napríklad Immanuel Kant (1724 – 1804) so ​​svojím kategorickým imperatívom, ktorý mnohí považujú za protipól Nietzscheho kritiky morálky.

Nie! Hovorí Nietzsche, Kant nemá pravdu, keď hovorí: "Tradičná morálka je historickým produktom odporu slabších vrstiev obyvateľstva." 

Nie! Všetko by mohlo byť úplne inak, tvrdí  tento "nemecký" filozof s poľskou krvou.

A ak budeme nasledovať Nietzscheho, tak úlohou našej doby je podporovať kolaps týchto tradícií a aktívne vytvárať nové hodnoty, ktoré ich nahradia.

Nietzsche hovorí, že súcit, rovnosť, blahobyt a láska k blížnym,  že to všetko je pekné, ale že to ostáva takmer vždy len pri slovách a preto by to malo byť doplnené a umocnené vôľou, mocou, amorálnou kreativitou - a predovšetkým potvrdením života. 

Podľa neho vo svete charakterizovanom "večným opakovaním"  toho istého by sa jednotlivec nemal riadiť vzdialenými cieľmi akéhosi pokroku alebo dokonca vytúženým životom po smrti, ale potvrdením prítomnosti a intenzívnej existencie tu a teraz. 

V každom prípade je pre Nietzscheho všetko poznanie založené len na perspektíve a preto v konečnom dôsledku vždy len relatívne a nie absolútne. 

Odmietol celú systemtickú štruktúru "starej školy" vedy, ktorá si nárokuje na objektívnu platnosť, pričom ju vôbec nemá - to ale nikdy neprizná!   

Je zrejmé, že filozofia  takého radikálneho obsahu, ktorá sa zámerne snaží byť nepríjemne provokačná - najmä keď je napísaná v takej nezvyčajnej, takmer aforisticko-lyrickej forme - tak vyvoláva širokú škálu interpretácií. 

Až dodnes sa prakticky všetky radikálne šovinisticko-nacionalistické politické ideológie v každom prípade aspoň nepriamo odvolávajú (a to úplným  neprávom) na Nietzscheho, hoci on, bez štátnej príslušnosti od roku 1869, vyslovene  neznášal nemecký nacionalizmus jeho doby. 

Počas prvej  svetovej vojny   sa vo Veľkej Británii a USA dokonca ustálili názory, že Nietzsche bol akýmsi popredným  mysliteľom wilhelmovského militarizmu a že tým niesol vinu za jeho vojnu. Tento názor je samozrejme nielenže milný, ale je to zámerné klamstvo a zavádzanie!   

Vo svojom svetoznámom Zaratustrovi  zaviedol pojem "nadčlovek", dnes už takmer všeobecne známy. A ten je zosobnením Nietzscheho prekonania všetkých zápdných tradícií a vznik myšlienky znovuvytvorenia inej kultúry len vlastnou silou.   

Jeho "nadčlovek"   bol však zneužitý na vytvorenie širokej škály rasistických interpretácií. 

Nietzsche však svojim "nadčlovekom" myslel a chápal bytosť, ktorá príde raz vo vzdialenej budúcnosti a prekoná a nahradí človeka prítomného - človeka surového, nehumánneho, vražedného, mučiaceho a ničiaceho všetko živé a uzurpujúceho všetko egoisticky len pre seba. Pre neho bol človek prítomnosti len (ne)tvor, ktorý si ničím nezaslúži nazývať sa homo sapiensom! 

Dnes možno Nietzscheho, podobne ako aj o dvanásť rokov mladšieho Sigmunda Freuda, považovať predovšetkým za priekopníka psychologickej kritiky buržoáznej kultúry 19. storočia, ako aj za inšpiráciu a hlavného "rečníka" pre významné intelektuálne tradície 20. a 21. storočia.   

Nietzscheho filozoficko-psycholgickú metodológiu nasledoval o.i. aj známy francúzsky filozof Michael Foucault (1926 - 1984). 

Obaja - Freud i Foucault - mi boli svojim pohľadom na svet a spoločnosť veľmi blízki a strávil som nejednu hodinu v "spoločnosti" ich myšlienok.