Paríž a jeho hviezdy - autentický príbeh na pokračovanie; 254. pokračovanie

„Čo vám teraz rozpoviem, je len suché a objektívne historické konštatovanie, bez akýchkolvek religióznych emócií. A vie o tom len málo Európanov. Dobytie kresťanského Konštantinopolu osmanskými moslimami si kresťania zavinili len sami. Zradili totiž sami seba.“

Tak toto som naozaj ešte nikdy nepočula a o históriu som sa okrajovo dosť zaujímala, sdom naozaj veľmi zvedavá, prečo a ako mohli kresťania zradiť sami seba v prípade dobytia Konštantiopolu. Azda len sami neotvorili dobrovoľne brány mesta a nevpustili Osmanov dovnútra?“.

Povedala udivene sa tváriac Ginette a pozrela s úsmevom na Mustafu.

Ten sa len zasmial svojím typickým širokým úsmevom a pokračoval:

„Nie, nie, tak to v žiadnom prípade nebolo. Tja, ale kresťanskí historici, ktorí poznajú celú pravdu o tejto udalosti, si to radšej ponechávajú pre seba, lebo išlo o hanebné zradenie Konštantinopolu. Zrada však neprišla znútra, prišla zvonku.

Ale pekne po poriadku. Hneď to vysvetím a objasním, aj keď len celkom stručne – veď predsa ešte máme pred sebou bohatý program.

Začnem všeobecne známym faktom: To, čo bolo dlhé stáročia európske a kresťanské, je dnes turecké a islamské.

A teraz príde to, čo neviete. Pričom to tak byť nemuselo, keby sa kresťanská Európa bola zjednotila a vyslala na obranu tejto východnej bašty kresťanstva silnú spojeneckú armádu. V tom prípade by turecký sultán vôbec nebol začal obliehať mesto. Mal však uistenie od niektorých vládcov v Európe, že proti nemu nič nepodniknú. Tým sa nepriamo stali spojencami Osmanov, a to z určitých zištných dôvodov.

Išlo im o to a podporoval ich v tom aj pápež, že keď po páde ortodoxného byzantského kresťanstva spolu s jeho patriarchom a potom po predpokladanom stiahnutí sa Turkov na ázijskú pevninu, sa tam dostane Vatikán a tým aj tí, ktorí si v Byzancii sľubovali rozšíriť svoj vlastný mocenský vplyv.

To bol však osudný omyl. Osmani sa neuspokojili s obrovskou korisťou, ktorá ich čakala v Konštantinopole a nestiahli sa späť, tak ako to bolo dohodnuté s pápežom. Turci, ked raz vložili nohu do Európy, tak už tam mienili ostať a ísť ďalej na západ. A teraz pokračujem ďalej o bitke.

Pri tejto epochálnej udalosti, ktorá mala mať neskôr mimoriadne negatívne následky pre Európu a pre európske kresťanstvo, je dôležité si uvedomiť fakt, že pri obliehaní Konštantinopolu vojskom sultána Mehmeda II, vôbec nešlo o urputný boj dvoch gigantov, ako nám to chcú nahovoriť grécko-byzantské pramene.

Niekdajšie najväčšie európske mesto, ktoré v časoch svojej najväčšej slávy malo viac ako milión obyvateľov, tak v 15. storočí bolo už len úbohým tieňom toho mesta, ktorým raz bolo. V roku 1453, keď len za sedem týždňov padlo do rúk sultána, tak v jeho múroch žilo už len 50 000 ľudí a obhajovalo ho len 8 500 vojakov.

Opäť prízvukujem, že Sultán Mehmed II. by Konštantinopol bez „pomoci“ Európanov nebol dobyl.

Mehmed mal k dispozícii 48 000 bojovníkov, čo tiež nepredstavovalo mimoriadnu údernú silu. Presne s takou veľkou armádou sa vydal približne 1800 rokov skôr Alexander Veľký dobyť „svet“. Na tie časy to však bola obrovská armáda, veď vtedy v Európe žilo len 4 až 5 miliónov ľudí. 

V 15. storočí za Mehmeda II. ich v Európe žilo okolo 80 miliónov.

Tých 8 500 bojovníkov, ktorí bránili  Konštantinopol, bolo málo na to, aby boli schopní dostatočne ochraňovať až 22 kilometrov dlhé hradby, ktoré obopínali mesto. Boli pokladané za nedobytné, pretože boli mimoriadne mohutné a až trojité.

V takom prípade predpisovala vojenská taktika vtedajšej doby mesto za takýmito hradbami vyhladovať.

To však bolo pri obrovskej rozlohe mesta a pri jeho niekoľkonásobných dotykoch s vodami mora nerealizovateľné. Nebolo možné ho celkom hermeticky uzavrieť, a tak ho odlúčiť od okolitého sveta. Nedarilo sa to ani Mehmedovi. Jeho generálom tak ostávala jediná možnosť. Preraziť delostrelectvom  hradby na najslabšom mieste.

Lenže v tomto prípade išlo o tri hrubé múriská so štvormetrovým odstupom medzi nimi a delostrelectvo v 15. storočí neoplývalo veľmi účinnou údernou silou.

Pokračovanie nasleduje