Paríž a jeho hviezdy - autentický príbeh na pokračovanie; - 206. pokračovanie

Sri Baba aj keď bol pracovne veľmi zaneprázdnený ma privítal osobne a počas týchto dní, ktoré som strávila v Madire, sa medzi nami vytvoril taký dôverný ľudský vzťah ako medzi sestrou a bratom, ktorí sa veľmi ľúbia. Pritom sa Sri Baba správal ku všetkým ľuďom akoby bol ich bratom, ale v našom prípade to bolo ešte intenzívnejšie a dôvernejšie.

Jeho najvyšším posolstvom, ktoré ľuďom odovzdával a ktorému ich učil, bol odkaz dobroprajnej lásky a trvalého úsmevu. Nikdy som ho nevidela bez úsmevu. Úsmev bol jeho trvalým sprievodcom. Bol to teplý a láskavý úsmev, ktorý mal pre každého človeka, ktorý prišiel do jeho blízkosti. Jeho úsmev nebol nacvičený profesionálny, ale bol úsmevom jeho duše a jeho srdca. V jeho úsmeve bola mágia a obrovská sila, ktorá ľudí liečila z depresií a dávala im novú chuť do života, ktorý nejeden z nich už už chcel ukončiť.

Na druhý deň, po príchode do Madiru, som vstala už o pol šiestej. Keď som vyšla von do sviežosti rána, tak po oblohe putovali slnkom ožiarené do oranžova zafarbené pásy oblakov.

Na lávke, ktorá viedla cez zurčiaci potôčik a bola miestami  pokrytá zeleným machom, sa trblietali kvapky rosy. Navlhčila som si s nimi ruky a pretrela si potom oči. Odrazu som mala pocit, že čas prestal existovať a ja som sa ocitla v raji. Všetky strachy a neistoty, ktoré boli vo mne, keď som bola v našom nervóznom západnom svete, boli preč. Spadli zo mňa, akoby ma nikdy neboli stiesňovali.

O siedmej sme sa zhromaždili – bolo nás okolo päťdesiat – vo veľkej miestnosti, kde už bol aj Sri Baba. Podľa jeho návodov sme začali rannú meditáciu. Bola sprevádzaná jemnými tónmi indickej hudby, v ktorej zaznievala a spievala príroda. Bolo možné v nej vnímať spievajúceho vtáka, žblnkotanie potoka, povievanie vetríka i šumenie lístia stromov.

Po čase sme začali spolu so Sri Babom opakovať slovíčko hu. Oči boli pritom privreté. Po chvíli to prešlo do vety who am I? Kto som ja? Hu je mantra, to znamená, že je meditačným slovom. Opakovali sme ho dobrých desať minút, pričom sme sa postupne dostali do tranzu.

Naše meditovanie bolo otázkou na nás samých, na každého jedneho z nás a odpoveď na túto otázku bola len v nás. Cítila som ako som po čase celkom znehybnela a vnútorne sa odtrhla od vonkajšieho sveta. Vnorila som sa do hlbín môjho vnútra – mohla som ho načúvať a pozorovať. Myšlienky a obrazy bežali cez moje vnútorné vedomie. Boli len moje a chcela som sa dozvedieť, čo naozaj myslím,  čo naozaj chcem. Len ja sama, bez prímes, ktoré do mňa vtlačili iní. 

pokračovanie nasleduje