Paríž a jeho hviezdy - autentický príbeh na pokračovanie; - 141. pokračovanie

Úplne sa ponorili a emocionálne vkĺzli do čarovnej a veľmi hlbokej duše tohto jedinečného mesta a kráčajúc ruka v ruke jeho romantickými ulicami pozorovali jeho svojráznu architektúru a vnímavo načúvali jeho hlasu a živej vrave jeho obyvateľov.

Lisabon je mestom, ktoré vytvára skvelým spôsobom dokonalú súhru medzi anticko-starým, stredovekým a novodobo moderným a táto homogenita je natoľko  harmonická a oku príjemná, že tak ju nedemonštruje nijaké iné mesto v Európe. Napriek tejto vzájomnosti toho starého a toho nového sa v ich jednote manifestuje aj ich výrazný nápadný protiklad, ktorý však vôbec neúčinkuje na pozorovateľa rušivo. Naopak, je to veľmi príjemne sa javiaci paradox.

A podobný paradox je možné zbadať aj na obyvateľoch mesta – na ich tvárach i na ich zovňajšku. V niektorých tvárach možeš spozorovať, že majú soľou mora a morskými vetrami a slnkom Atlantika ošľahanú a zvrásnelú pokožku, ako to býva u rybárov živiacich sa plodmi mora. V iných tvárach zas uzrieš pestovanú a udržiavanu pleť dôležitých pánov v perfektných moderných oblekoch, s kravatou na krku, pod ktorou zásadne vždy svieti biela košeľa.

Ginette mala v sebe mimoriadny zmysel dokázať sa intenzívne a koncentovane započúvať do každej reči krajiny, kde sa práve zdržiavala a bola schopná sa ju rýchlo učiť. Denis sa nechcel nechať zahanbiť a snažil sa nezaostávať za svojou milovanou a zbožňovanou ženou, ktorú nielen vrúcne miloval, ale aj veľmi obdivoval.

Počas ich pobytu na Tenerife sa celkom obstojne naučil španielsky. A teraz sa bude snažiť vnikať do portugalčiny. Ginette mu však bola aj tu už o pár krokov vpredu. Čo sa týka portugalskej reči, ju však  niečím veľmi prekvapil. Bola naozaj udivená, keď jej povedal, že mu svojou melodičnosťou a mäkkosťou trochu pripomína ruštinu.

„Hm, to je naozaj zvláštne a nikdy by som si nebola pomyslela, že by mohla existovať podobnosť medzi jazykmi dvoch národov, ktoré sú od seba tak veľmi vzdialené, veď ich územia ležia, každé z nich,  na protiľahlých koncoch európskeho kontienentu.“

„Najdrahšia lásočka moja vzácna, budeš sa ešte viac diviť, keď ti teraz poviem niečo o ďalších vzájomnostiach Rusov a Portugalcov, o ktorých sami sotva tušia.“

Medzičasom už prišli k nábrežiu rieky Tejo a usadili sa v jednej cukrárni, aby sa občerstvili zmrzlinou. Chvíľu mlčky užívali panoramaticky pohľad na mohutnú širokú rieku, ktorá po niekoľkých málo kilometroch odovzdala svoje vody Atlantiku.

pokračovanie nasleduje