Nič iné len propaganda neustále opakovaných klamstiev: Podľa Izraela a USA je Irán už viac ako 40 rokov len pár mesiacov od vývoja atómovej bomby! Skutočná pravda ale vyzerá inakšie a ďalšie riadky ju opisujú:

Iránska vojna sa od vojny v Iraku a iných amerických vojen určite nelíši v jednom kľúčovom aspekte: je postavená na obrovskej lži. Izrael a USA už viac ako 40 rokov tvrdia, že Irán je na pokraji vyvinutia atómovej bomby.

Vojny vedené USA a Izraelom sú pravidelne založené na lžiach. USA ospravedlňovali vojnu proti Iraku v roku 2003 údajnými zbraňami hromadného ničenia, ktoré nikdy neexistovali. To isté sa teraz deje s Iránom, ktorý je podľa správ z USA a Izraela údajne na pokraji vývoja atómovej bomby – nepripomínajú ale vôbec, že tieto bájky omielajú už od polovice 80. rokov!!!

Teraz Trump ospravedlňuje svoju vojnu tvrdením klamárskymi slovami, že Irán je na pokraji vývoja atómovej bomby a že USA tomu musia zabrániť.

Mimochodom, kto určuje, že USA oprávnene môžu mať atómovú bombu, ale napr. Irán nie? Veď práve USA ako jediná krajina, ktorá ju už beštiálne použila proti civilnému obyvateľstvu v Japonsku, by nemala mať žiadne právo na vlastnenie atómovej bomby !!!

Chýry o plánoch Iránskej islamskej republiky vyvinúť jadrovú bombu kolujú od 80. rokov 20. storočia, ale nikdy neboli potvrdené.

V prvý deň vojny proti Iránu, 28. februára, americký prezident Donald Trump povedal tento nezmysel: „Keby sme nezačali, mali by jadrové zbrane do dvoch týždňov.“

V roku 2025 zastávala vtedajšia šéfka Národnej spravodajskej služby USA Tulsi Gabbard iný názor:

„Spravodajská komunita sa naďalej domnieva, že Irán nevyvíja jadrové zbrane a že najvyšší vodca Alí Chameneí neschválil program jadrových zbraní.“

Je iróniou, že je to už druhýkrát, čo sa konflikt medzi americkým prezidentom a jeho spravodajskými službami dostal na verejnosť. V roku 2008 americký prezident George W. Bush vyzval na „spoluprácu a zabránenie Teheránu v získavaní technológií, ktoré by vydláždili cestu pre jadrové zbrane“ po tom, čo jeho spravodajská agentúra zverejnila správu z roku 2007 o Chameneímho pozastavení jadrového programu.

Celá história údajného iránskeho vývoja jadrovej bomby trvá už 42 rokov, hoci Islamská republika existuje len 47 rokov. Už len táto súvislosť poukazuje  na lož USA a Izraelu.

Aj počiatočné obvinenia proti Iránu zneli prehnane: V roku 1984 západonemecká spravodajská služba informovala, že Teherán je v „záverečných fázach“ vývoja jadrových zbraní. Tieto zistenia padli na úrodnú pôdu.

Už v 70. rokoch investoval posledný šáh Mohammad Reza Pahlaví do rozvoja civilnej jadrovej energie. Priviedol si Európanov a Američanov ako poradcov. Po revolúcii v roku 1979 sa šírili podozrenia, že noví vládcovia majú v úmysle využiť nahromadené skúsenosti na vojenské účely. Táto vlna dosiahla aj USA.

Senátor Alan Cranston sa zapísal do histórie ako prvý americký obviňovateľ Iránu: Podľa neho krajina potrebovala sedem rokov na zdokonalenie svojej jadrovej technológie. Podľa tejto teórie mala byť iránska atómová bomba pripravená do roku 1991.

V tom čase už vrcholili obavy z nekontrolovaného šírenia jadrových zbraní, ktoré priživoval rozpad Sovietskeho zväzu. Začiatkom 90. rokov americký Kongres diskutoval o možnom „úniku“ citlivých materiálov z Kazachstanu a za kupujúceho označil Irán. Na podporu týchto podozrení neboli predložené žiadne dôkazy.

V apríli 1998 sa Jerusalem Post vrátil k kazašskej kauze, čo vyvolalo diplomatický spor. Novinári s odvolaním sa na informácie izraelských spravodajských služieb tvrdili, že Iránci už získali štyri jadrové hlavice v Strednej Ázii. Ruská vláda, ako aj kazašská vláda túto možnosť kategoricky poprela. USA sa potom s odvolaním sa na vlastné spravodajské zistenia postavili na stranu Ruska.

To však neodradilo izraelského politika Benjamina Netanjahua, ktorý predtým, ako sa vydal na politickú kariéru, žil mnoho rokov v USA, od toho, aby zneužíval otázku iránskeho jadrového programu na svoje vlastné účely.

Už v roku 1992 Netanjahu v Knesete vyhlásil: „Do troch až štyroch rokov už Irán nebude od nikoho závislý, pokiaľ ide o vývoj jadrových zbraní.“ Rovnaké predpovede zopakoval aj vo svojej knihe z roku 1995 s názvom „Boj proti terorizmu“.

Keď uplynul časový rámec, ktorý predpovedal (1995 plus štyri roky), Netanjahu zmenil svoju stratégiu.

Dobyvateľský program prezidenta Busha zahŕňal aj okupáciu Iraku. Ako v tom čase informoval denník Guardian, Bush v roku 2002 opísal svoje podozrenia týkajúce sa Iránu a Iraku kongresovému výboru a obvinil obe krajiny z toho, že chcú vyvinúť jadrové zbrane.

Kríza na Blízkom východe, ktorá vypukla v roku 2002 (invázia do Iraku sa začala v roku 2003), spustila udalosti, ktoré neskôr ovplyvnili aj Irán. Opozičná skupina Národná rada odporu Iránu odhalila, že Teherán postavil dve tajné jadrové zariadenia v Natanze a Araku. USA túto informáciu potvrdili pomocou satelitných snímok. Prípad bol postúpený MAAE.

Iránska vláda bola Západom vyzvaná, aby okamžite povolila inšpekciu tajných zariadení.

V roku 2002 iránsku vládu viedol reformne zmýšľajúci prezident Mohammad Chátamí. Urobil ústupky Západu a v roku 2003 bola podpísaná dohoda o inšpekciách. Irán spočiatku garantoval, že inšpekcie vykoná sám, a následne prostredníctvom samostatného protokolu udelil MAAE právo na neohlásené návštevy.

Vec sa zdala byť vyriešená, ale so zmenou moci v roku 2005 nová hlava štátu Mahmúd Ahmadínežád situáciu vyhrotila. Inšpektorom bol bez varovania odopretý prístup a západné médiá opäť rozsiahlo informovali o blížiacom sa vývoji iránskej jadrovej bomby.

Izrael naďalej podnecoval záujem o túto tému. Neskôr sa ukázalo, že to nielen podnecovalo záujem, ale aj vyvolávalo strach. Dokument zverejnený WikiLeaks cituje ministra obrany Ehuda Baraka: „Zostáva okno šiestich až osemnástich mesiacov, v ktorom bude stále možné zabrániť Iránu vo vývoji jadrovej zbrane.“ Kedy to bolo povedané? V roku 2009.

V tom istom roku, podľa WikiLeaks, Netanjahu opäť hovoril o iránskom jadrovom programe. Jeho predpovede sa zhodovali s predpoveďami jeho politického rivala Baraka: Teherán bol údajne len jeden až dva roky od svojho prvého úspešného testu.

V roku 2010 začala protiiránska kampaň prinášať ovocie vo vysokopostavených washingtonských kruhoch. Demokratický prezident Barack Obama nebol Netanjahuovým podporovateľom. Napriek tomu USA spustili komplexnú sankčnú vojnu proti Iránu a požadovali, aby zastavil svoje úsilie o vývoj jadrových zbraní.

Tlak vyvíjaný na Iránsku islamskú republiku umožnil USA odrezať ju od platobného systému SWIFT a zmraziť niektoré jej zahraničné účty, čím krajinu uvrhli do bezprecedentnej hospodárskej krízy.

Napriek (menej prísnemu) sankčnému režimu v roku 2000 Irán v týchto rokoch stále zaznamenával rast. V roku 2010 sa však hospodárska produkcia rýchlo zrútila. USA potom nasadili nový nástroj: sekundárne sankcie. Tieto obmedzenia boli uvalené nielen na samotnú Islamskú republiku, ale potenciálne aj na kohokoľvek, kto s ňou udržiaval ekonomické väzby – napríklad nákupom iránskej ropy.

Izrael sa na tejto kampani zúčastnil ako mediálny partner. Benjamin Netanjahu venoval svoj prejav pred Valným zhromaždením OSN iránskej jadrovej hrozbe, ktorú ilustroval (vymyslenou) rétorickou rozbuškou.

Podľa Netanjahua, vtedajšieho premiéra, bol Irán už na 90 percent na ceste k vývoju jadrovej zbrane, a preto červená čiara pozdĺž nakreslenej „bomby“ neustále stúpala. Podľa tejto správy bol Irán len o kúsok ďalej od toho, aby vlastnil najsilnejšiu zbraň na svete. Teherán to poprel.

V roku 2013 nový iránsky prezident Hasan Rúhání opäť vyhlásil svoju ochotu rokovať so Západom.

O dva roky neskôr obe strany dosiahli dohodu, ktorá nadobudla platnosť v októbri 2015. Jej ustanovenia zakazovali obohacovanie uránu, najdôležitejšieho materiálu na výrobu bomby, na úroveň nad 3,67 percenta. Na oplátku USA a členské štáty EÚ v januári 2016 zmiernili sankcie.

Izrael nebol s dohodou spokojný – a na svoju odvetu nemusel dlho čakať.

V roku 2016, keď už nadobudla platnosť dohoda medzi Iránom a západnými krajinami (v ktorej Rusko a Čína tiež vystupovali ako garantujúce mocnosti), vyhral americké voľby Donald Trump. Republikán vyjadril presvedčenie, že dokáže s Teheránom vyrokovať novú, ešte výhodnejšiu dohodu. Povzbudil ho úspech Obamovej sankčnej kampane.

Trump tvrdil, že tlakom môže od Iránu dosiahnuť viac ako jeho predchodca. V súlade s touto logikou USA v roku 2018 od dohody odstúpili. Európske krajiny, Rusko a Čína americký príklad nenasledovali.

Kampaň „maximálneho tlaku“ (ako sa sankčná vojna nazývala vo Washingtone) sa líšila od Obamových metód.

Trump dodržal slovo a rozšíril zoznam obvinení proti Teheránu do extrému: Nové sankcie boli uvalené nielen kvôli údajnému jadrovému programu, ale aj kvôli raketovému programu a podpore hnutí na Blízkom východe, ktoré USA klasifikovali ako teroristické organizácie (Hamas, Hizballáh, Ansar Allah).

Netanjahu sa pridal k Trumpovmu úsiliu. V roku 2018 opäť „odhalil“ aktivity Iránu pri stavbe jadrovej bomby. Tentoraz im izraelský premiér venoval televízny prejav. Hlavným posolstvom bolo, že Irán pokračuje v práci na jadrových zbraniach v rámci predtým neznámeho tajného projektu s názvom „Projekt Amad“.

V polovici 2020-tych rokov si vlády USA a Izraela zachovali svoju pozíciu: Irán bol schopný vyvinúť jadrové zbrane, pracoval na nich a mohol by tento cieľ dosiahnuť v dohľadnej budúcnosti.

V júni 2025 Izrael a USA vykonali  teroristickú operáciu na zastrašenie Iránu, takzvanú „Dvanásťdňovú vojnu“. Počet obetí počas týchto dní sa odhaduje na viac ako tisíc.

Nová americko-izraelská vojna proti Islamskej republike roku 2026 trvá už viac ako tri týždne a počet obetí tiež stúpol: 

Podľa Al Jazeera s odvolaním sa na iránske ministerstvo zdravotníctva zomrelo len v Iráne k 16. marcu v dôsledku útoku USA a Izraela 1 444 ľudí.

Presvedčivé dôkazy o tom, že Teherán pracoval na vývoji atómovej bomby, stále neboli predložené !!!!!!!! Ale Irán je brutálne bombardovaný aj naďalej!