Neuveriteľný príbeh: 100 ročný Andrej Mojsejenko prežil nútené práce a koncentračný tábor v Nemecku – no jeho radosť zo života pretrváva! Jedno nechápe: Ako môže ľudstvo po hrôzach Hitlerovej vojny opäť viesť vojny. Nerozumie tomu, že sa nepoučilo !!!

Na oslavu narodenín bol pozvaný do Nemecka: Andrej Mojsejenko, jeden z posledných žijúcich preživších Buchenwald, stratil takmer všetko – no nikto mu nemohol vziať radosť zo života. Teraz, tento rok 1. mája oslávil 100. narodeniny.

Andrej Ivanovič Mojsejenko je veľmi pútavý muž. Každý, kto sa s ním stretne, bude prekvapený, keď sa dozvie, že tento bdelý a temperamentný muž sa 1. mája dožil 100 rokov. 

A čo pravdepodobne zanechá ešte hlbší dojem, je toto: tento muž prežil najtemnejšie priepasti ľudstva vo fašistickom Nemecku a napriek tomu vyšiel z neho ako nezatrpknutý človek, ktorý sa dokáže radovať.

.

Niekoľko dní po rozhovore s tlačovou agentúrou DPA sa vracia na miesto veľkého zlomu vo svojom živote – ako to robí každý rok už nejaký čas. V pamätníku Buchenwald neďaleko Weimaru sa Mojsejenko – ktorý žije v Minsku – zúčastnil ako jeden z dvoch preživších svedkov spomienky na oslobodenie koncentračného tábora pred 81 rokmi.

Hovorí, že pre neho nie je žiadnou záťažou vracať sa každý rok. Pamätné slávnosti pre neho vždy predstavujú množstvo príležitostí na spojenie s ľuďmi. Počas týchto návštev sa rozpráva so študentmi na prednáškach a premietaní filmov. Svoj príbeh chce zdieľať tak dlho, ako to len pôjde. „Som vďačný, že existujú ľudia, ktorých môj príbeh zaujíma.“

V súčasnosti si plne uvedomuje význam svojej práce ako súčasného svedka: „Niektorí ľudia si jednoducho nedokážu predstaviť – a možno niektorí si ani *nechcú* predstaviť – že to, čo vtedy robili esesáci v táboroch, bola pravda. Ale ja o tom môžem dosvedčiť.“

Počas rozhovoru tlmočí Mojsejenkov priateľ Hannes Farlock. Keď Farlock vstúpi do miestnosti, okamžite je zrejmé, aký ostražitý a obratný zostáva Mojsejenko; v momente, keď zbadá svojho priateľa,  vyskočí na nohy a rýchlo k nemu kráča. Pri rozprávaní gestikuluje a nastražuje uši, aby rozumel otázkam kladeným po nemecky. Jazyk sa učí už nejaký čas.

Farlock natočil dokumentárny film o Mojsejenkovi a momentálne s ním pracuje na svojom ďalšom filmovom projekte.

Mojsejenko sa narodil v Sovietskom zväze v roku 1926. V ranom veku stratil matku. Jeho otec zomrel vo vojne v roku 1941. V tom čase bolo jeho rodné mesto okupované nemeckým Wehrmachtom. Zatiaľ čo zúfalo hľadal jedlo pre seba a svojich mladších súrodencov, bol vo veku 15 rokov unesený a deportovaný do Nemecka na nútené práce. Tam bol nútený pracovať v zbrojárskom závode HASAG v Lipsku.

Keďže bol podozrivý z účasti na odboji, bol nakoniec poslaný do koncentračného tábora Buchenwald. Tam bol nútený vykonávať vyčerpávajúcu fyzickú prácu v kameňolome. Neskôr bol prevezený do pobočného tábora Wansleben, kde bol opäť nútený pracovať pre zbrojársky priemysel. 

Práve tam ho – spolu s ďalšími väzňami – 14. apríla 1945 oslobodili americké jednotky – len chvíľu predtým, ako SS zamýšľali jeho skupinu popraviť, ako spomína  v staršom videu na webovej stránke Buchenwald Memorial: „Boli sme len 500 až 800 metrov od našej smrti. Čírou náhodou som prežil.“

Čas po hrôze: Hľadanie cesty späť k životu

„To, čo sa stalo v Buchenwalde, skutočne vzdoruje ľudskej predstavivosti,“ hovorí v rozhovore a opisuje, ako vnímal väčšinu nútených robotníkov. „Boli to postavy, z ktorých bolo vymazané všetko ľudské – všetko duchovné. Boli ako temná masa; boli to len tiene svojho bývalého ja.“

Len niekoľko mesiacov po oslobodení, v júli 1945, bol  odvedený do Červenej armády. Vojenskú službu absolvoval v Babrujsku a Minsku. Po skončení služby na území dnešného Bieloruska tam zostal. „Nemal som sa kam inam vrátiť,“ hovorí.

Mojsejenko začal pracovať, aby dohnal zameškané vzdelanie. Popri štúdiu pracoval aj v stavebnom komplexe a v projekčnej kancelárii. S bystrým okom pre detail spomína na toto obdobie svojho školského a univerzitného štúdia: „Od 8:00 do 17:00 som musel pracovať; od 18:00 do 22:00 som musel študovať.“ Dodnes si zachováva silný vzťah k číslam.

Po ukončení štúdia mnoho rokov pracoval ako inžinier. Podieľal na vývoji strojov na výstavbu ciest. „Viedol som veľmi ťažký život a nikdy som nemal voľný čas; buď som pracoval, alebo som študoval.“

Už dávno prežil svojich synov, manželku a ďalších príbuzných. „Žil som sám už 25 rokov.“ Napriek tomu, aj keď o tom hovorí, v jeho hlase nie je ani stopa horkosti. Dnes sa teší z príležitostí cestovať po svete. Minulý rok cestoval do Japonska kvôli novému dokumentárnemu filmu; počas pobytu tam navštívil Hirošimu a hlboko ho dojali následky atómového bombardovania, ktoré USA vykonali v auguste 1945.

A ako oslávil svoje 100. narodeniny?

Vo Weimare bola prvého mája veľkolepá oslava, kde – podobne ako mnohí iní preživší Buchenwaldu – Mojsejev nesie titul čestného občana.

V Nemeckom národnom divadle, na javisku navrhnutom tak, aby pripomínalo útulnú obývačku, privítal početných  priateľov a hostí.

Podľa Pamätníka Buchenwaldu a ďalších organizátorov bolo podujatie zamýšľané ako pocta tomuto neobyčajnému  mužovi z Bieloruska.

Zúčastnil sa ho aj zbor spievajúci piesne z Bieloruska, a konalo sa aj prekvapivé hudobné vystúpenie z politickej punk-rockovej scény – podľa mestskej správy Weimaru  Mojsejenko požiadal o príspevok aj z tohto žánru.