Nemecký prezident má zrejme obrovský problém s demokraciou. Pritom pri každej príležitosti sa pred občanmi dáva ako jej hlavný strážca! Stal sa prípadom pre Úrad na ochranu ústavy

Vo svojom prejave 9. novembra spolkový prezident Frank-Walter Steinmeier (SPD) spustil útok na opozíciu a vyzval občanov na neochvejnú obranu demokracie. Tvrdil, že zákaz politickej strany by nebol o nič nedemokratickejší ako vylúčenie jednotlivcov z volieb. 

Aj bez priameho menovania bolo úplne jasné, koho prezident tým myslí:

Najsilnejšiu nemeckú stranu a tou je AfD.

AfD teraz Steinmeiera obviňuje zo zneužitia úradu!  Žurnalista Julian Reichelt označil Steinmeiera  ako „prípad pre Úrad na ochranu ústavy“.

Viacerí renomovaní žurnalisti a autori sa tiež domnievajú, že takáto agitácia v prospech jeho obľúbených strán SPD a CDU vážne poškodzuje úrad spolkového prezidenta a dôveru verejnosti v demokraciu.

Tento moment je skúškou pre demokraciu. A každému kto rozmýšľa, musí byť jasné, že Steinmeierova „demokracia“ v nej neobstála a že totálne prepadla.

Vyhlásenie spolkového prezidenta, že nikto nemôže byť sudcom, učiteľom ani vojakom, kto sa stavia proti základným princípom slobody zakotveným v ústave, je presné ako abstraktný právny princíp. Je vyjadrením odolnej demokracie a odkazuje na povinnosti zakotvené v zákone o štátnej službe a vojenskom zákone.

Kontext je však kľúčový. A v ňom sa ten to prezident javí ako absolútny antidemokrat, ako ten , ktorý zabahnenými čižmami zúrivo šliape po čistom bielom rúchu skutočnej demokracie a robí tak z nej špinavú handru !!!

V situácii, keď si veľká časť verejnosti jasne spája jeho slová s konkrétnou stranou, vzorec, ktorý je v skutočnosti správny, vedie k politicky fatálnemu posolstvu.

Hlava štátu, ktorá explicitne nerozlišuje medzi všeobecnými zásadami a konkrétnym pomenovaním strany, vysiela signál predsudkov. Práve to poškodzuje dôveru, legitimitu a súdržnosť.

Demokracia prosperuje vďaka jasným postupom a rozlišovaniu medzi kritikou a vylúčením. Strany nie sú posudzované podľa citov alebo prejavov, ale súdmi a pravidlami Základného zákona. 

Článok 21 nemeckej ústavy definuje prekážky pre zákaz strany. Tieto prekážky sú zámerne vysoké, pretože väčšinový názor by sa nemal stať zbraňou proti opozícii. 

Pozorovania zo strany úradov nie sú zákazom. Disciplinárne opatrenia vo verejnej službe si vyžadujú starostlivé preskúmanie prípad od prípadu. Každý, kto tieto dve veci mieša vo vysokopostavenom prejave, presúva pozornosť z právnej úrovne na úroveň politických táborov.

Práve tu sa začína erózia demokratickej kultúry.

A práve to robí nemecký prezident. A koná tak opakovane!

Úloha spolkového prezidenta si vyžaduje umiernenosť, presnosť a zdržanlivosť. Mal by otvárať priestory, nie ich uzatvárať. Mal by konflikty civilizovať, nie ich polarizovať.

Ak sa abstraktný odkaz na lojalitu k ústave v búrlivej debate interpretuje ako kódovaný odkaz proti konkrétnej strane, vytvára to dojem štátneho bloku proti politickej konkurencii. To urýchľuje cykly radikalizácie.

Ľudia, ktorí sa cítia morálne vylúčení z legitímneho spektra, sa ešte s väčšou pravdepodobnosťou odvrátia od prezidenta i od strán, ktoré uprednostňuje a v neposlednom rade aj od ich „demokracie“!!!