Nemecký kardinál Müller odsúdil vo svojom posolstve vyhlásenie nemeckých biskupov proti AfD a dôrazne kritizoval ich miešanie sa do politiky !

Môžu nemeckí biskupi signalizovať miliónom voličov, že sú politicky na nesprávnej strane – a pri tom využívať svoju duchovnú autoritu? 

Kardinál Gerhard Ludwig Müller dáva pozoruhodne jasnú odpoveď. Jeho zásah sa dotýka citlivého bodu v nemeckej cirkevnej politike: Biskup je pastier duší, nie kampaňový pracovník strany alebo istého politického tábora.

Po prenikavom volebnom úspechu AfD v Sasku-Anhaltsku sa v Katolíckej cirkvi stáva čoraz naliehavejšou otázka, či je politické vylúčenie strany a jej voličov, praktizované roky, stále zlučiteľné s poslaním Cirkvi.

Teraz sa kardinál Gerhard Ludwig Müller vyjadruje s nezvyčajnou jasnosťou. V článku publikovanom 7. septembra na kath.net s názvom „Napomenutie k politickej neutralite“ sa bývalý prefekt Kongregácie pre náuku viery výslovne zameriava na nemeckých biskupov. Dôvodom sú podľa Müllera „niektoré znepokojujúce vyhlásenia nemeckých biskupov v súvislosti s federálnymi, štátnymi a miestnymi voľbami“.

Duchovná autorita nie je nástrojom volebných kampaní.

Müllerovým východiskovým bodom nie je stranícka politika, ale teológia. Biskupovia a kňazi sú ustanovení na to, aby hlásali evanjelium, volali ľudí k pokániu, vysluhovali sviatosti a viedli ich na ceste k večnej spáse.

Práve z tohto dôvodu nesmú používať duchovnú autoritu spojenú s ich úradom na ovplyvňovanie výsledkov demokratických volieb v prospech alebo proti konkrétnej strane. Jeho formulácia necháva len malý priestor na interpretáciu: Takáto stranícka príslušnosť by bola „zneužitím duchovnej autority na politické účely“.

Müller tým poukazuje na skutočnosť, ktorú nemeckí biskupi v súvislosti so stranou AfD zvykli prehliadať. Cirkev má, samozrejme, právo i povinnosť morálne hodnotiť politický vývoj. Musí napríklad brániť posvätnosť života, ľudskú dôstojnosť, náboženskú slobodu, manželstvo či rodinu a nesmie mlčať zoči-voči totalitným ideológiám. Odvodzovať však z týchto zásad oficiálne odporúčanie Cirkvi, ako voliť, je celkom iná vec.

Práve tu Müller stanovuje hranicu.

Jeho vyjadrenie nadobúda osobitný význam v momente, keď sa kardinál venuje často opakovanému tvrdeniu, že AfD – alebo prinajmenšom značná časť jej voličov – zastáva zmýšľanie typu etnického nacionalizmu (völkisch), ktoré je nezlučiteľné s kresťanstvom.

Müller upozorňuje, že paušálne obvinenie strany a jej voličov z „rasovej ideológie“ je predovšetkým nepodloženým tvrdením. Preto odmieta myšlienku, že milióny nemeckých občanov prijali ideológiu, ktorá je v rozpore s prirodzeným morálnym zákonom a kresťanským pohľadom na človeka. Ide o naliehavé varovanie jedného z najvýznamnejších nemeckých teológov, ktorý dlhé roky zastával najdôležitejší kardinálsky úrad vo Vatikáne; vyjadrenia Cirkvi totiž dlhodobo pôsobia tak, akoby sa voliči AfD mali ospravedlňovať za to, že vôbec chcú zostať súčasťou Cirkvi.

Müller obracia otázku iným smerom:

Ak by milióny ľudí skutočne podľahli dehumanizujúcej ideológii, Cirkev by si musela položiť otázku, ako k tomu mohlo dôjsť. 

Bolo by to totiž zdrvujúce svedectvo o neúspechu desaťročí kázania, katechézy, náboženskej výchovy a vzdelávacieho úsilia Cirkvi a samozrejme v neposlednom rade aj absolútnym zlyhaním demokracie, ak systém, ktorý v Nemecku vládne, označujeme ako demokraciu  !!!