Nemecko padá čoraz bezmocnejšie a zbabelejšie pred terorom islamu na kolená

Neuveriteľne zdrvujúce a zahanbujúce! Minulý piatok ukázal, že Nemecko nielenže nemá vôľu, ale ani silu vzoprieť sa silnejúcemu teroru islamu. V ten deň sa večer konal v Eifel v blízkosti Nürburgringu najväčší nemecký rockový festival, známy ako Rock am Ring. Zúčastnilo sa ho viac ako 90 000 milovníkov tejto hudby. Prišli zo všetkých kútov Nemecka.

Odrazu z ničoho nič bol koncert prerušený a na javisku sa objavil usporiadateľ Marek Lieberberg a rozčúlene nahnevaným hlasom oznámil obrovskému davu, že sa má okamžite rozísť, lebo hrozí islamistický atentát. A to napriek obrovskému počtu policajtov, ktorí boli nasadení, aby ochraňovali koncert. 1200 prítomných policajtov bolo zbytočných. Salafisti a islamisti sú ľstivejší a chytrejší ako nemecká polícia. Vždy sú o krok vpred pred políciou a často aj o celé kilometre. Bolo to fiasko, blamáž a hanba a zároveň doznanie neschopnosti a bezmocnosti nemeckého štátu. Alebo priznanie niečoho iného?

Merkel a jej pomocníci do omrzenia opakujú, že si vraj nedáme islamistami vziať náš západný spôsob života. To je ale len lož a zavádzanie, lebo už dávno nám ho politický islam vzal. 

Čo sa v Eifel v piatok večer konkrétne stalo? Len to, že dodatočne bolo zistené – keď sa koncert práve začal - že do stráženého priestoru, kde sa konal koncert, prenikli traja nebezpeční islamisti, a to úplne nepozorovane, lebo sa preukázali sfalšovanými dokumentami jednej bezpečnostnej firmy, ktorá bola involvovaná do ochrany koncertu. Polícia na to prišla, až keď už boli preč. Preto sa polícia obávala, že mohli v chránenom priestore pripraviť načasované explózie a prikázala okamžitú evakuáciu všetkých prítomných.   

Usporiadateľ festivalu Lieberberg doslova zúril nad takým diletanstvom (nečudo, lebo hradil 35 percent z finančných nákladov vynaložených na nasadenie policajtov a bezpečnostných služieb a táto suma bola enormná) a svoj oprávnený hnev naplno prejavil pred množstvom prítomných zahraničných i domácich médií.

To, čo sa potom udialo, je absolútnou hanbou politikov a len svedčí, že žijeme v období „utajovanej diktatúry“, ktorá núti občanov, aby akceptovali ponižujúcu situáciu, v ktorej už trvale žijeme a ktorá nám pripravuje neustále nebezpečia a ktorú nám vnútil islamizmus.

Lieberberg mal pred zhromaždenými žurnalistami „explozívnu“ útočnú reč, kde kritizoval zlú a diletantskú prácu polície a bezpečnostných služieb. Okrem toho obvinil politikov z toho, že verejnosť v podobných prípadoch, keď teror islamu si u nás už robí čo len chce, len chlácholia a upokojujú a všetko okolo toho len permanentne bagatelizujú. Žiadal, aby sa konečne začalo nozaj a otvorene bojovať proti islamistom. Povedal, že očakáva od všetkých jednoznačný postoj proti teroru a že postráda demonštrácie tolerantných moslimov, kde prejavia  radikálne dištancovanie sa od teroru svojich bratov vo viere.

Čo nasledovalo na druhý deň, je horšie ako samotná udalosť, lebo to je dôkaz toho, že občania nesmú vyjadriť svoj názor a musia plávať s prúdom, ktorý určujú politici vlády.

Lieberberg sa za svoje slová stal terčom kritiky politikov, polície a devótnych vláde slúžiacich mainstream médií. Pod týmto tlakom (a či to bol jediný tlak, je veľmi nepravdepodobné) sa za svoje vyjadrenia ospravedlnil a povedal, že bol v stave silného emocionálneho vzrušenia a že to tak nemyslel.

Hanba nie jemu, ale tým, ktorí ho „zastrašovali“. Nemecko už vkĺzlo do „merkelovskej totality“ a Nemci opäť raz ukazujú svoju kolektívnu zbabelosť pred vrchnosťou. Koncert po čase predsa len pokračoval, ľudia sa uspokojili, mohli sa predsa zabávať a napokon bolo „všetko v poriadku“ (veď sa nič nestalo).

Nabudúce (a to nabudúce príde s nemilosrdnou istotou) sa všetko zo strany mocných zopakuje podľa obvyklého scenára. Bude sa zahmlievať, upokojovať a uisťovať. Ak budú nejakí mŕtvi, nuž čo, zvykli sme si už, to predsa patrí k veci. Politici budú presvedčivo tárať, ako vždy, že robia všetko, čo je v ich moci, budú strúhať smutné tváre a tvrdiť, že to nemá nič spoločné s islamom, ktorý je predsa mierumilovný a že išlo len o psychicky narušeného páchateľa, prípadne, že to spískala ISIS, ale, že tú predsa čoskoro porazíme.

Je mi zle zakaždým, keď vidím v televízii kancelárku, ako napríklad aj po nedávnom terore v Londýne, kde bolo sedem mŕtych, ako táto osoba stereotypne s nacvičenou smútočnou grimasou súka z úst slová účasti pre celý, ťažko postinutý britský národ. Mehr Zynismus geht nicht!

Práve som sa dozvedel z televízie, že v Saarbrückene zavraždil sýrsky utečenec svojho psychológa, ku ktorému pravidelne chodieval, aby mu pomohol dostať sa z depresií.  Pracujem „pokojne“ ďalej, veď sa predsa „nič“ nestalo, len nejaký psychopat mal práve zlú náladu. Určite prídu nejké také vyhlásenia od politikov so smutnými tvárami.

Úbohý nemecký štát a úbohí jeho občania, ktorí sa nechávajú ovládať a manipulovať a opäť s nadšením budú voliť svojho Führera, pardon, skvelú pani Merkel.

A práve teraz počujem z televízie zase raz úžasnú výzvu pre občanov (neustále opakovanú ako modlitbu): „Helfen Sie bei Integration der Flüchtlinge. Gemeinsam sind wir stark.“ „Pomôžte pri integrácii utečencov. Spoločne sme silní.“

Hnevám sa pritom na seba, leba ma okamžite napadla myšlienka na zavraždenú tlmočníčku utečencom z Afriky a tiež myšlienka na znásilnenú a zavraždenú dievčinu vo Freiburgu iným utečencom a ďalšie podobné myšlienky, ktoré sa mi začínajú vynárať, okamžite zaháňam, lebo by ich bolo mnoho, veľmi mnoho……. Niekedy je veľkým utrpením vedieť veľa, priveľa.

A na záver vám prezradím toto:

Minulý týždeň som bol v niekoľkych francúzskych mestách na prekrásnom juhovýchode krajiny a pri rozhovoroch mi viacerí Francúzi, i žurnalisti, povedali, že sú hlboko sklamaní z toho, že Nemci nie sú schopní robiť naozaj niečo proti terorizmu.