Anastázius odrazu zacítíl v hlave zvláštne trhanie, mierne bolestivé – nikdy predtým nič podobného v hlave nezacítil.
Nikdy si nevedel ani trochu predstaviť, ako to je, keď niekto má bolesti hlavy.
Celkom mimovoľne privrel oči a vtom sa mu zjavil pred vnútorným zrakom obraz rieky a na jej brehoch videl spustošenú a vyhorenú osadu.
Obraz sa po niekoľkých sekundách rozplynul a on ani len netušil, čo to malo znamenať. Pokúšal sa ten obraz opäť so zatvorenými očami vyvolať, ale obraz spustošenej osady sa mu už neobjavil.
Nevedel prečo, ale v nasledovnej chvíli si spomenul na stretnutie so sprievodom cudzincov pri chráme Božej Múdrosti a srdce sa mu divne rozochvelo, hoci nevedel prečo.
Zavládli v ňom také pocity, aké ešte nikdy nepoznal. Bolo to niečo ako zvláštna clivota a či clivá túžba po niečom, čo nevedel pre seba definovať a ani opísať.
Johannes ho mlčky pozoroval, vediac, že sa v ňom odohráva niečo veľmi neobyčajné. Neprehovoril však ani jediné slovo, nechcel ho v tomto zvláštnom rozpoložení jeho duše ničim rušiť.
Bol veľmi dobrým psychológom a vedel vždy, kedy je v takýchto situáciách dobré mlčať a kedy je dobré začať hovoriť.
Napokon po niekoľkých minútach mlčania sa Anastázius vnútorne upokojil a opäť sa naplno vrátil do reality života.
Pozrel sa na Johanna a opýtal sa ho:
„Priateľu môj, ty vieš o všetkom, čo sa tu deje. Povedz mi Johannes, odkiaľ prišli poslovia, ktorých som stretol pred niekoľkými hodinami pri chráme a ktorých sprevádzali naši úradníci.
Podľa ich oblečenia som usudzoval, že by to mohli byť Slovania – mám pravdu a či sa mýlim?“
Johannes vedel o všetkom, čo sa udialo v Konštantinopole a predovšetkým vedel o všetkých informáciách týkajúcich sa zahraničnej politiky Byzancie.
Preto vedel Anastáziovi presne povedať nielen to, odkiaľ poslovia pochádzali, ale vedel mu povedať aj dôvod, prečo prišli do Konštantinopolu na dvor cisára:
Pokračovanie nasleduje
