Muž, ktorý hlboko ovplyvnil najväčších svetových filozofov a mysliteľov a i Einsteina – Baruch Spinoza

V Amsterdame sa narodil najväčší židovský filozof a veľký “slobodorebel” Baruch Spinoza (1632 – 1677). Bol najobľúbenejším filozofom Alberta Einsteina, ktorý bol, podobne ako Spinoza, vyznávačom panteizmu. Jeho rodina pochádzala zo Španielska. Už ako pätnásťročný si nadobudol také obsiahle vedomosti, že ho obdivovali nielen spolužiaci, ale aj jeho učitelia, učení rabíni. V tom čase ešte nikto netušil, ako ho jeho pokrokové, slobodomyšlienkárske filozofovanie navždy vylúči z kruhu ortodoxného židovstva.  

Pre Spinozu sa stal výlučne rozum jediným zdrojom poznania.

Postavil si ho vysoko na piedestál vlády. Bol pre neho absolútnym a najvyšším monarchom. Kráľoval nad všetkými náboženstvami, bohmi, bôžikmi a náboženskými knihami. Spinoza sa začal vyhýbať aj všetkým synagógam.

Niečo také bolo v tom čase nielen neobvyklé, ale aj nebezpečné, hoci židia nikdy neupaľovali a nemučili svojich kacírov, ako to robili katolíci a ani nikdy neprišli na ideu, aby upálili tisícky nevinných žien ako údajné bosorky. Aj to bola obľúbená špecialita kresťanov. Žena v židovstve vždy užívala vysokú úctu, a to napriek tomu, že židovstvo nevytvorilo nič adekvátne kresťanskej panne Márii!

Spinoza sa čoraz viac vzďaloval viere svojich otcov.

Priepasť medzi jeho svetonázorom a požiadavkami ortodoxného židovstva narastala. Keď sa viaceré napomínania amsterdamskej židovskej obce minuli účinku, tak kólegium rabínov vylúčilo dvadsaťtriročného Spinozu z jej stredu.

Spinoza však kráčal ďalej neomylne cestou svojho presvedčenia a viedol život podľa vlastných predstáv. Žil v extrémnej utiahnutosti a skromnosti (len naozaj veľkí duchovia sa vyznačujú jednoduchosťou a skromnosťou) a venoval sa svojim filozofickým štúdiám. Len z času na čas ho navštevovali jeho kresťanskí obdivovatelia a priatelia. Židia sa ho úplne stránili.

Kontakt k nemu hľadal aj veľký Leibnitz, ktorý ho raz navštívil v jeho chudobnom príbytku v den Haagu, kam sa po vylúčení zo židovskej obce odsťahoval.

Nevlastnil nijaký majetok a aby mal z čoho prežiť naučil sa brúsiť šošovky. Hoci mu niekoľkí majetní a vplyvní priaznivci ponúkali finančnú podporu, neprijal od nikoho ani jediný gulden. Dokonca odmietol aj pozvanie falckého kurfirsta Karola Ludvika za profesora na heidelberskú univerzitu.

Len jediná publikácia niesla jeho meno –  Descartove filozofické princípy. Spinozov dobre známy teologicko-politický traktát, v ktorom jedinečným spôsobom otriasol autoritou starých religióznych autorít, bol vydaný anonymne. Vyvolal obrovskú búrku rozhorčenia a protestov. Takmer všetci ho pokladali za vrchol kacírstva.

Spinoza si narobil toľko nepriateľov, že až do smrti sa neodvážil už nič viac publikovať.

Zomrel v úplnej samote vo svojej úbohej malej poloprázdnej chatrči mladý, len štyridsaťštyriročný. Najcennejšie, čo po sebe zanechal, bol rukopis s jednoduchým názvom Etika.

Našli ho v posteli pod vankúšom jeho blízki priatelia a tí ho zachránili pre svet.

Bolo to jedinečné skvelé dielo, ktoré ho spravilo nesmrteľným. Načrtol v ňom svoj racionalistický filozofický systém, v ktorom pretransformoval židovskú predstavu o božstve do fyzikálno-matematickej reči a vyjadril tak jednotu a harmóniu božského princípu a kozmu. Na mňa jeho čítanie – dostal som sa k nemu vo veľmi mladom veku – zanechalo navždy nezabudnuteľný dojem a veľmi rozšírilo moje myslenie a obohatilo moje poznanie.

Po smrti bol Spinoza atakovaný záplavou hanopisov a preklínaný za svoje údajné bohorúhačstvo. Žil v čase, keď ho mohlo pochopiť len veľmi málo ľudí a možno povedať, že sa narodil aspoň o sto rokov predčasne. Až keď ho objavil v osemnástom storočí veľký Lessing našli si jeho myšlienky opäť cestu do povedomia popredných učencov. Herder a Goethe ho nesmierne obdivovali a ctili si ho. Kant ho podrobne študoval a prebral mnohé z jeho ideí. Schelling si hlboko osvojil jeho svetonázor. Vysoko ho uznával aj Newton i ďalší moderní fyzici svetového mena.

Hegel ho pomenoval titanom filozofie a Heinrich Heine o ňom plný nadšenia napísal: 

“Pri čítaní Spinozu sa nás zmocní pocit, že odrazu vidíme a jasne chápeme vnútorný princíp prírody a kozmu. Akoby sme kráčali lesom nebotyčných myšlienok, ktorých kvitnúce vrcholce sú v kolísavom pohybe, zatiaľ čo ničím neotrasiteľné kmene sú pevne zakorenené vo večnej zemi.”  

Baruch Spinoza patrí k trom mojím najobľúbenejším filozofom a jeho skvelú osobnosť a jeho dielo som podrobne opísal v mojej knihe Najväčší géniovia západnej civilizácie (Bratislava 1994).