196. časť: Veľkomoravská ríša a jej mudrc; moje románovo-faktografické rozprávanie

„Vzácny môj priateľu, celkom iste si nedokážeš ani len vo sne predstaviť, ako nesmierne ma tieto tvoje slová potešili a priznám sa, že aj veľmi prekvapili. Odkedy som ťa spoznal, tak vždy som v tebe videl nielen neobyčajne učeného mudrca a svojho najlepšieho poradcu, ale aj atraktívneho muža, ktorý musí byť príťažlivý pre každú ženu.

Nikdy som ti to nechcel povedať, ale často som si želal, aby si nežil len ako nesmierne učený mních, ako žijú franskí mnísi vo svojich kláštoroch, ale aby si si v živote užil aj telesných radovánok s niektorou našou krásnou Slovankou. Takpovediac ako sa to na správneho chlapa patrí.

Okrem toho je tu ešte niečo, čo ti pri tejto príležitosti musím povedať. Ide o to – a na tom mi veľmi záleží – že až potom sa skutočne a naozaj staneš jednym z nás, keď tvoju krv spojíš s krvou jednej z našich žien, a to tým, že s ňou splodíš deti.

Lebo až potom ťa naši ľudia budú bez výhrad plne považovať za jedneho z nás.“

„Knieža, toto mi samozrejme bolo jasné“, ozval sa Svätoň s úsmevom a pokračoval:

„Je celkom pochopiteľné, že hoci hovorím medzičasom už veľmi dobre mojím rodným jazykom, tak stále som tu tak trochu cudzincom.

Ale to, čo si povedal o splodení potomstva, to je všade tak – všetky národy Orientu to tak vnímajú, že cudzinca prijímu za svojho, len ak splodí synov s ich dcérou.

A teraz ti konečne porozprávam, čo som sľúbil.“

Svätopluk pri Svätoňovom rozprávaní nevychádzal z údivu, a tak pozorne už dávno nikoho nepočúval. S napoly otvorenými ústami priam dychtivo zvedavo načúval neuveriteľný príbeh lásky dvoch detí z osady Drevne na brehu Tisy, ktorá už dávno neexistovala a ktoré sa po rokoch stretli a spoznali svoj spoločný pôvod.

Bola to šťastná náhoda a či naozaj vôľa Perúna?

„Nádherná žena, ktorú som postretol pri jazde do Oravopolisu a po prvý raz uvidel, čo však nie je celkom pravda, mi však svojím spôsobom patrila už odjakživa. Ba čo viac! Táto neskutočná kráska patrila mi skôr ako sme sa narodili, ona i ja.

Tak to určili dávno bohovia našich predkov.

Hoci som pred tebou ju nazýval Svetlanou, lebo len to je jej pravé skutočné meno, ako ho dostala, keď sa narodila, tak ty ju veľmi dobre poznáš ako Dreňu.

A práve si na ceste k mojej nadovšetko milovanej Svetlane-Dreni, lepšie povedané si na ceste, k jej švagrovi vladykovi Dobromírovi.

Strávila celú noc v mojom objatí, keď sme sa náruživo milovali a neprestajne si šepkali nežné slová našej veľkej osudovej lásky.

Len pred niekoľkými hodinami sedela práve tu, kde sedíš teraz ty.“

Svätoň zmĺkol a pozeral sa zvedavo na Svätopluka chcejúc sa dopátrať, aký dojem v ňom vyvolali jeho slová. Ten ale mlčal a len krútil hlavou.

Cítil sa veľmi zvláštne a mal pocit akoby ho Svätoň pristihol pri niečom zakázanom, aj keď vtedy, keď tak konal, sa samozrejme nepoznali a ani jeden nevedel o existencii toho druhého.

Voľakedy pred časom totiž ako veľký sukničkár túžil aj po tejto krásavici – najkrajšej žene, aká žila v Ríši Veľkomoravskej, po Dreni.  

Pokračovanie nasleduje