Miláno, mesto módy, krásnych žien, ale i mesto da Vinciho. A náš Dr. Hlinka v ňom

Život v Miláne je veľmi drahý, ale fascinujúci. Je druhým najväčším mestom Talianska a má za sebou bohatú históriu – ale to platí pre všetky mestá, ktoré hrali významnú úlohu už v Rímskej ríši. Aj toto mesto založili Kelti, ako mnoho iných európskych miest, napr. Paríž, Kolín, Trier. Za čias rímskych cisárov sa vyvíjalo veľmi rýchlo a dosiahlo veľký význam. V stredoveku ho ovplyvnili francúzski, rakúski a nemeckí cisári a po zjednotení Talianska Garibaldim (ktorý je pre Talianov tým, čím bol pre Nemcov Bismarck) v 19. storočí, sa stalo nadôležitejším centrom talianskeho priemyslu.

Dnes je hlavnou metropolou kultúry, médií a módy celého Talianska. Je mestom univerzít a sídlom talianskej burzy. A od krátkeho času je aj mestom skvelého slovenského futbalistu Škriniara. Ale v druhej polovici minulého storočia tam žila aj iná veľmi významná slovenská osobnosť.

Intenzívna a rýchla industrializácia Milána spôsobila, že sa už veľmi skoro stalo baštou robotníckeho hnutia. V roku 1914 sa po prvý krát stal primátorom mesta socialista. V roku 1922 sa v Miláne začal pochod Benita Mussoliniho na Rím, čím sa začala v Taliansku fašistická diktatúra. Počas vlády talianskeho fašizmu bolo však v Miláne aj veľmi silné protifašistické hnutie. V druhej svetovej vojne bolo mesto na mnohých miestach veľmi poškodené. Miláno je v Taliansku známe aj tým, že sa v ňom odohrávajú a začínajú deje a udalosti, ktoré neskôr ovplyvnia celú krajinu.

Známy politik a historik Gaetano Salvemini to vyjadril nasledovne:

"Quello che oggi pensa Milano, domani lo penserá l´Italia.“    „To, čo dnes myslí Miláno, bude zajtra myslieť Taliansko.“

Salvemini ale tvrdí aj nasledovné: „Taliansko má najkrajšie ženy na svete, ale najkrajšie Talianky žijú v Miláne.“

V Miláne dlhé roky žil a pôsobil skvelý slovenský teológ, filozof, psychológ, autor, publicista a žurnalista, Prof. Dr. Anton Hlinka.

Taliani ho veľmi milovali a sa ho pýtavali, či sú všetci Slováci takí ako on. Zvykol im s úsmevom odpovedať: „Áno, je tam mnoho takých.“ Čo bolo samozrejme len milé klamstvo. Ale pozitívne.

Bol mojím blízkym príbuzným, ale predovšetkým aj mojím vynikajúcim intelektuálnym partnerom. Veľa som sa od neho naučil a niečo sa naučil aj on odo mňa.

V časoch rozdelenej Európy, keď bol v ČSSR socializmus, urobil nesmierne veľa pre popularitu Slovenska na Západe. Vedel všade rozdávať úsmev, dobrú náladu, humor a bohatstvo svojho intelektu. Po dlhých rokoch strávených v Milána odišiel na nové pôsobisko do Mníchova, kde pracoval a pôsobil takmer 20 rokov – o.i. aj ako redaktor vysielača Slobodná Európa. Odtiaľ sa pravidelne prihováral krajanom v Československu.

Po vzniku SR ho pápež Ján Pavol II. vyslal na Slovensko, aby tam dával nové impulzy slovenskej teológii. Anton Hlinka patril k moderným teológom – typu veľkého taliansko-nemeckého teológa Romána Guardiniho – ktorý  boha videl predovšetkým v človeku. Bol autorom veľkého počtu kníh a publikácií a obrovského počtu rádiových vysielaní a príhovorov. Mottom jeho filozofickej teológie bolo:

„Nemusíš chodiť do kostola, ale ak je v tebe dobro a rozdávaš ho ľuďom, tak si viacej milý bohu, ako ten čo chodieva do kostola, ale dobro v duši nenosí.“

Miláno patrí popri Paríži, Londýne a New Yorku k najdôležitejším módnym metropolám vo svete. Dvakrát do roka sa v meste koná Milánsky módny týždeň.

S Milánom sa spája aj osobnosť Leonarda da Vinciho.

V rokoch1450 až 1535 vládol v Miláne a Lombardsku silný rod Sforzovcov. Od roku 1476 vládol v Miláne Ludovico Sforza, ktorý hľadal nadaného umelca, lebo chcel dať vytvoriť monumentálnu jazdeckú sochu na počesť zakladateľa dynastie rodu, Francesca Sforzu. Mediciovci z Florencie odporučili milánskemu vládcovi mladého Leonarda, ktorý sa krátko nato predstavil na milánskom dvore. Keď sa Sforza od Leonarda dozvedel, že je nielen maliar a sochár, ale aj odborník pre vojenskú techniku, architekt a stavebný inžinier, bol nadšený mladým mužom, s takými neobyčajnými schopnosťami a hneď ho prijal. Bolo to v roku 1482 a da Vinci pracoval pre Sforzovcov s malými prerušeniami 20 rokov.

Hoci da Vinci vytvoril nezabudnuteľné a svetoznáme umelecké diela, označoval sám seba predovšetkým za vynálezcu, konštruktéra, staviteľa mostov a ciest a objaviteľa rôznych zbraní.

Leonardov obraz Posledná večera fascinuje ľudstvo už viac ako 500 rokov. Keď francúzsky kráľ Ludvik XII. v roku 1499 prišiel do Milána a ho uvidel, tak ho tento unikátny a veľmi neobyčajný obraz nesmierne dojal. Aj Goethe, keď uvidel Leonardove obrazy, bol fascinovaný ich vyžarujúcou emocionalitou. Leonardo sa stal prvým maliarom, ktorý dokázal na plátne zachytiť moment a hlbokú psychológiu zobrazeného momentu.  Zachytený moment na Poslednej večeri je oznámenie Ježiša apoštolom: „Jeden v vás ma zradí. Kto? Si to ty? Alebo ty?“ Obraz odráža pobúrenie a rozruch, ktorý zavládol medzi učeníkmi po tejto Ježišovej otázke.

Dnes patrí obraz Posledná večera a grandiózny milánsky dóm k najhodnotnejším pamätihodnostiam tohto úžasného mesta.

Za zmienku stojí ešte aj to, že Milánčania predstavujú odlišný typ Talianov ako povedzme Rimania, Neapolčania a celý juh Talianska a tí ich nazývajú Germánmi alebo Nemcami Talianska. Majú podobné vlastnosti ako Nemci – organizačný talent, zmysel pre poriadok a sú usilovní a pracovití. Dá sa to vidieť aj z toho pohľadu, že majú aj germánske gény, lebo na území dnešnej Lombardie existovalo od roku 568 do roku 774 kráľovstvo germánskych Langobardov, so sídlom v meste Pavia. Z ich mena sa neskôr odvodil aj názov talianskej provincie Lombardie.