Všeobecná predstava o tom ako krokodíly lovia, je tá, že nehybne číhajú v plytkej vode na korisť a keď príde vhodná príležitosť, tak sa k nej pomaly a nebadane približujú a napokon prudkým vymrštením sa na ňu sa ju snažia naplno uchopiť do svojich smrtiacich čeľustí. Keď sa im to podarí, tak korisť vo veľkej väčšine prípadov skončí v ich žalúdku.
Tento klasický obraz o tom, že krokodíl je v podstate relatívne nepohyblivý, lenivý a pomalý tvor, ktorý loví vždy len stereotypne tým istým spôsobom vo vode, je však zásadne nesprávny. Krokodíly idú veľmi radi na suchú zem prevažne v noci. Tieto exkurzie robia predovšetkým preto, aby si usušili svoj šupinový pancier a sa tak chránili pred parazitmi. Pri týchto nočných výletoch na sucho však neraz aj lovia korisť a pritom im padli za obeť už aj ľudia.
Krokodíly boli už spozorované aj na stromoch, dokonca až vo výške desať metrov. Tam sa dokážu vyšplhať po šikmých kmeňoch a šikmo rastúcich hrubých konároch. Krokodíly sú mimochodom aj veľmi prefíkané zvieratá. Napríklad aligátory si dokážu umiestniť na papuľu, ktorá len nepatrne vyčnieva z vody, neveľké vetvy a palice, a tak lákajú k sebe volavky, ktoré hľadajú vhodný materiál pre stavbu hniezda.
