Láska ku kozmu - kozmofília - kto ju má a v sebe celý život aj preciťuje, ten napĺňa svoje bytie kozmickým bytím a zároveň najväčším šťastím!

Pojem biofília vyvinul navždy (pre mňa) nezabudnuteľný Erich Fromm. Týmto pojmom a mnohými psychologicko-filozofickými článkami s ním súvisiacimi skvele vyjadril  nesmiernu dôležitosť emocionálneho spojenia a pocitu bytostnej spolupatričnosti medzi nami ľuďmi a zároveň aj s inými formami života.

Erich Fromm bol podľa môjho názoru najväčším a najdokonalejším humanistom 20. storočia a dodnes ho v tomto smere nikto neprekonal.

Hlásal, že láska, mierumilovosť a vnútorná sloboda sú najdôležitejšie hodnoty, ktoré by mali napĺňať život každého človeka. Hovorieval, že ak by tomu tak bolo a ľudia by sa tým riadili, tak nikdy by nemohol napísať knihu s titulom

Anatómia ľudskej deštruktivity.

Slávny biológ Edward O. Wilson štyri roky po smrti Fromma v roku 1984 použil jeho pojem biofílie a jeho tézy o nej, aby opísal našu vrodenú túžbu spojiť sa s inými živými bytosťami. Tvrdil ďalej, že keď cítime pocit príbuznosti a spojenia s inými formami života, urobíme obrovský krok vpred v našej motivácii rešpektovať a ochraňovať všetko živé. 

Naši západní politici, na čele s USA samozrejme nepoznajú ani Fromma, ani Wilsona a nevyznávajú ani Kristove učenie o láske k blížnym.

Títo politici namiesto toho holdujú vojnám a ničeniu životov! 

Biofília poskytuje základ pre antropocentrickú etiku ochrany životného prostredia a prírody, ktorá sa snaží zachovať biologickú diverzitu mimo ľudského vlastného záujmu.

Wilson je považovaný za zakladateľa pojmu biodiverzita. W. G. Rosen tento termín použil v roku 1985 v názve konferencie Národnej výskumnej rady USA (NRC) s názvom Národné fórum o biologickej diverzite (konalo sa v roku 1986).

V roku 1988 Wilson tento termín potom použil ako názov svojej skvelej knihy Biodiverzita.

Položil tak touto publikáciou teoretické základy dnešného výskumu biologickej diverzity.

Tento pocit spojenia so všetkým životom a jeho rešpektom v celom jeho rozsahu môžeme rozšíriť aj na celý kozmos. Toto slovo, prvýkrát použil grécky filozof a matematik Pytagoras, aby tak opísal kozmos ako živé stelesnenie prirodzeného poriadku, harmónie a krásy.

Ak staviame na Frommovom koncepte biofílie, tak priam nevyhnutne môžeme a či dokonca musíme vytvoriť aj pojem kozmofília.

Kozmofília v duchu myslenia a cítenia Ericha Fromma potom opisuje a reflektuje príbuzenstvo, ktoré cítime s celistvosťou prírody, a tým aj naše skúsenosťou a poznaním pociťované spojenie s harmóniou a krásou nášho kozmu. 

A ak naozaj dosiahneme tento stav, tak v ňom zotrváme po celý život – až do posledného nášho výdychu.

Kto žije taký život, ten  nebude nikdy bojovať, nikdy nebude pracovať tam, kde sa vyrábajú zbrane a nikdy nebude šíriť nenávisť a nikdy nebude chcieť od iných to, čo im patrí.

Žiaľ, naša spoločnosť nepozná tento ideál a nepozná už ani Ericha Fromma!

Náš vzťah ku kozmu by mal pozostávať z biofílie (láske k iným živým bytostiam) a kozmofílie (láske ku kozmu v jeho celistvosti).

Systémoví politici Západu to však všetko v ľuďoch tlmia a doslova zabíjajú.

A to preto, lebo ľudia, ktorí by vyrastali a žili v zmysle biofílie a kozmofílie, by nikdy devótne neslúžili ich deštruktívnym a koristníckym záujmom!

Mnohí prírodovedci – patril k nim samozrejme aj Albert Einstein - sa veľmi hlboko pozreli do útrob nedozierneho kozmu a „vrátili sa odtiaľ späť“ veľmi zmenení a navždy opantaní a okúzlení úžasom nad jeho krásou, dokonalosťou a nad jeho nekonečnou kreativitou, naplnenou pulzujúcim a večným životom.

Kozmos žije – je plný života, žije v ňom všetko, každá aj ta najmenšia jeho častica, veď život sa prejavuje v nekonečnm množstve foriem a variácii. A my poznáme a vnímame len malý fragment z jeho prejavov.