“Ak nechces mat nepriatelov, nechval sa skutkami, ktore si ini este nevsimli.”
Azda nijaka ina udalost v zivote cloveka ho nenauci v takej miere trpezlivosti a pokore ako tazka choroba alebo strata milovaneho cloveka. (v tejto suvislosti by som rad poukazal na moju knihu ludskych pribehov CESTY ZIVOTOM, kde je to v niekolkych z nich velmi nazorne demonstrovane). Plati to najma pre ludi, ktori boli presvedceni, ze su najmocnejsi, najdolezitejsi, najnepostradatelnejsi a ktori na tuto svoju vnutornu predstavu, ba co viac, na vnutornu istotu, boli nadovsetko hrdi.
Viacere filozofie a nabozenstva – ale aj tradicna prirodzena filozofia starych americkych Indianov – povazovali vlastnosti ako pokora a trpezlivost za najdolezitejsie. Hadam nijake ine religiozne filozofie neucia svojich privrzencov tak naliehavo a v takom pozitivnom duchu trpezlivosti a pokore ako azijsky taoizmus a budhizmus.
Podla tychto uceni pozostava zmysel nasho zivota v neustalom si kladeni otazok “Kto som?”, "Preco som tu?", "Kam sa poberiem, ked tu uz nebudem?" Kto kraca touto cestou, ten pochopi nesmierny vyznam pokory a trpezlivosti pre svoj zivot.
Pokoru vsak nikdy neslobodno chapat v zmysle fanatickych stredovekych patologickych nabozenskych ideologii, z ktorych vyrastli take hnutia ako napr. flagelantizmus (bicovanie) ci sebazmrzacovanie, v neochvejnom presvedceni, ze ide o bohumile pocinanie. Z takych predstav sa rodila “istota”, ze ti, ktori tak zili, boli bohumili a bohublizki, vsetci ostatni ale nie. Odtial potom uz nebolo daleko k prenasledovaniu a vyhladzovaniu “kacirov” a “bezboznikov”.
Isty budhisticky mudrc mi raz rozpraval:
“Existuje mnoho ludi, ktori ziju svoj zivot v presvedceni, ze musia pomahat uboziakom a zivotnym stroskotancom. Spajaju sa v roznych hnutiach majucich za ciel zlepsenie socialneho postavenia takych ludi. V ziadnom pripade to nechcem nedocenit, ale na druhej strane su to v mnohych pripadoch ludia, ktori su hnani neprekonatelnymi strachmi vo vlastnom vnutri. Su ovladani hlboko instinktivnymi strachmi, prebudenymi z nespravnych pohladov na seba samych. Tieto strachy nenachadzaju nijaky utlm a ludia, ktori su nimi naplneni, ich spravidla nedokazu potlacit ani pomocou svojej socialnej cinnosti, ktorej iniciacnym impulzom su prave taketo strachy.
Raz vsak pride cas, ked sa svojou neprestajnou cinnostou budu citit unaveni a vycerpani. Vtedy sa do ich vedomia znova prevalia vsetky tie strachy, ktore len potlacali, ale nikdy neovladli a nedostali pod kontrolu. Uz ich nebudu moct zahnat. Preto hovorim, ze nie je egoizmus, ak niekedy zabudneme na zachranovanie inych a venujeme sa tomu, aby sme rozvijali nasu vlastnu duchovnu energiu. Najvyssia pravda spociva v uvedomeni si toho, ze nikto nemoze zachranit ineho cloveka, pokial nezachrani najprv sam seba. Len ak spozna svoje najvnutornejsie vnutro a ak spozna aj kozmos, az potom jeho slova budu mat taku silu istoty a presvedcenia, ze ludia im budu nacuvat a budu ich realizovat vo svojom zivote.”
Ani jedna z ludskych vlastnosti nie je taka problematicka a nebezpecna ako prehnana hrdost a pycha. Ak sme na nieco hrdi, tak to za istych predpokladov moze mat nieco do cinenia s nasou pychou. Ak je niekto prilis pysny na nieco, tak sa uz posuva do negativnej roviny ludskeho spravania sa. Prehnana pycha akoby cloveka, ktory ju pocituje, vzdalovala a ci oddelovala od ludi, ktori s nim prichadzaju do styku.
Pycha ocakava od svojho okolia uplne samozrejme uznanie, akceptanciu, obdiv a dokonca velmi casto priam provokuje zavist. Kde sa vsak pycha konfrontuje so zavistou, vznikne z toho neraz aj nenavist. Nenavist je preto priamym dosledkom prehnanej miery pychy voci tomu, kto ju v sebe nosi.
Preto musime dbat na to, aby hrdost bola spravne davkovana a neprekracovala iste hranice. Treba ju tlmit uz u deti. Byt na nieco velmi hrdy ukryva v sebe velke nebezpecenstvo. Ak je niekto prilis hrdy napriklad na svoju vlast, moze byt potencialnym nacionalistom s tendenciou k rasizmu. To bol dovod, ze sikovni demagogovia a pochybni narodni vodcovia rafinovane rozvijali a stupnovali vo svojom narode prehnanu narodnu hrdost, lebo to bol fundament, na ktorom mohli budovat a prehlbovat ochotu a pripravenost nejakeho naroda tiahnut do vojny proti nepriatelovi.
Dnesna moderna doba plna zhonu, prehnanej dynamiky za kazdu cenu a nesmierneho egoizmu nepostrada nic tak velmi ako trpezlivost. Takmer vsetci ludia rozumeju pod trpezlivostou len pasivitu, necinnost, letargiu a neschopnost k aktivite. Nic nie je vacsi omyl ako tento povrchny a nespravny nazor.
Trpezlivost a ochota byt trpezlivy su dolezitou ludskou kvalitou a vysokym moralnym dobrom. Trpezlivost velmi uzko suvisi aj s toleranciou - kto dokaze byt trpezlivy, ten je spravidla aj tolerantnym clovekom. Spolocnost, ktora svojim sposobom zivota tuto kvalitu rozbija, nici svoje vlastne potenciality k humanite, tolerancii a socialnosti.
Z trpezlivosti vychadza vsetko to, co zivot robi hodnym bytia. Bez trpezlivosti by nebolo milosrdenstva, nebolo by lasky k bliznemu a neexistovala by ani ochota pomoct slabym a menej vykonnym clenom spolocnosti. Trpezlivost a vytrvalost stali aj pri koliske vsetkych velkych objavov ludskeho ducha. Prave veda vyzaduje velku davku trpezlivosti a zaprenia sa. Nijaky vedec, inzinier ci vyskumnik by bez velkej davky trpezlivosti nedosiahol vo svojom povolani nic mimoriadne.
Musime vsak rozlisovat medzi konstruktivnou trpezlivostou, ktorou obetujeme nieco zo seba, zo svojho casu alebo zo svojho pohodlia v prospech ineho cloveka, ktory je na nas odkazany a takou trpezlivostou, ktorej jedinym cielom je dosiahnut len nas vlastny prospech. V prvom pripade ide o uslachtilu nezistnu trpezlivost. V druhom pripade ide o trpezlivost, ktora prinasa uzitok len nam samym, a tak v prenesenom slova zmysle nejde o trpezlivost, ale len o tvrdosijne sledovanie vlastných egoistickych cielov. Prava trpezlivost, ako sme uz povedali, suvisi vzdy aj s pokorou a so sebazapieranim.
