Historická pravda je iná! Križiacke výpravy stredoveku sú moslimami, ľavičiarmi, bielymi sebanenávistníkmi a „prebudeným“ mainstreamom vykresľované ako akt koloniálnej agresie zlých Európanov. Realita je však tým v skutočnosti postavená na hlavu!

Križiacke výpravy boli  z pohľadu vtedajšej doby v skutočnosti úplne opodstatnené. Medzi rokmi 1096 a 1291 podnikli západoeurópski katolícki kresťania celkovo sedem križiackych výprav na Blízky východ. 

Ako opodstatnenie možno uviesť tri body: a, obrana pred arabsko-islamskou hrozbou, b, obrana kresťanov na Východe , c, obrana svätých miest v Jeruzaleme. Všetky tri boli opodstatnené.

Dodnes zostáva slovo „križiacky“ bojovým termínom, ktorý najmä džihádisti používajú proti Západu. Ich zobrazenie križiackych výprav ako brutálnej, bezduchej kresťanskej agresie proti mierumilovným, kultivovaným moslimom dominuje postkolonialistickému mainstreamu na západoeurópskych a severoamerických univerzitách, filmovom priemysle a školských učebniciach.

Pri porovnaní s historickými faktami je tento obraz neudržateľný – a možno ho udržiavať iba systematickým ignorovaním kontextu a neznalosťou historických faktov veľkou časťou samotných európskych kresťanov!

Východisková situácia

V ranom stredoveku bolo celé územie bývalej Rímskej ríše prevažne kresťanské. To sa týkalo najmä krajín v severnej Afrike a na Blízkom východe.

Egypt a Malá Ázia (dnešné Turecko) boli v tom čase najdôležitejšími centrami kresťanstva. V severnej Afrike žili významní teológovia a cirkevní vodcovia a väčšina cirkevných koncilov sa konala v grécky hovoriacich mestách Malej Ázie. Okolo roku 600 bola väčšina obyvateľstva v Mezopotámii (dnešný Irak) tiež kresťanská.

Severná a východná Európa boli naopak v tom čase iba regiónmi, do ktorých sa kresťanstvo rozširovalo – proces, ktorý bol niekedy násilný (ako napríklad kampaň, ktorú viedol Karol Veľký proti pohanským Sasom).

Situácia sa zmenila s nástupom islamu na Arabskom polostrove a jeho následnou expanziou.  Mohamed mal počas meditácie vízie, ktoré boli zhrnuté do 114 súr Koránu. Tieto texty hlásajú radikálny monoteizmus, stanovujú množstvo prísnych pravidiel upravujúcich súkromný život aj politiku a požadujú bezpodmienečnú podriadenosť Alahovi (teda samotnému Mohamedovi), ako aj rozšírenie tohto nového a jediného „pravého“ náboženstva na celý svet. Táto islamská ideológia nadvlády sa kombinovala s tradičnou dravou ekonomikou arabských kmeňov; podobne ako ju mali iné národy z neúrodných oblastí – ako napríklad Mongoli alebo Vikingovia, keď sa tieto kmene vo veľkej miere spoliehali na nájazdy na bohaté susedné územia, aby si zabezpečili živobytie.

Táto prax drancovania – vrátane zajatia kresťanov a zavedenia otroctva – bola kodifikovaná prostredníctvom učenia a príkladu Mohameda. Nebol len zakladateľom náboženstva, ale aj – na rozdiel od Ježiša  – politickým a vojenským vodcom. Pôsobil z Mediny, dobyl Mekku a nakoniec celý Arabský polostrov. Pritom boli židovské kmene, ktoré tam žili, zničené – zavraždené, zotročené alebo vyhnané. „Prorok“ zomrel v roku 632.

400 rokov islamskej expanzie

Jeho nástupcovia – ktorých čoskoro rozdelil rozkol medzi sunnitmi a šiitmi – rozšírili arabsko-islamskú sféru vplyvu na sever, východ a západ. Útoky na Byzantskú (Východorímsku) ríšu medzi rokmi 636 a 698 viedli k dobytiu Palestíny, Sýrie, Egypta a severnej Afriky. V roku 651 bola dobytá Novoperzská ríša (ktorá sa rozprestierala na územiach dnešného Iraku, Iránu a Pakistanu).

Dobytie sprevádzali činy extrémnej brutality v Sýrii, Perzii a ďalších podrobených oblastiach. Podľa Mohamedovho príkladu bola hlavná zásada nasledovná: v meste, ktoré sa vzdalo bez boja, bolo obyvateľstvo nemilosrdne utláčané, ponižované a drancované; v meste, ktoré kládlo odpor, však boli muži zavraždení a ženy a deti zotročené.

Vojenské úspechy moslinských Arabov uľahčila skutočnosť, že Byzantínci a Peržania sa už dlho navzájom oslabovali vzájomnými vojnami. Okrem toho, štyri storočia Byzantínci nedostávali žiadnu pomoc od katolíckych európskych kresťanov, pretože pápež a katolícki vládcovia považovali pravoslávnych východných kresťanov za odpadlíckych rivalov.

V roku 711 Mohamedovi nasledovníci dosiahli víťazstvo nad Vizigótmi v Španielsku a dobyli Pyrenejský polostrov.

 Ďalšiu islamskú expanziu definitívne zastavila v roku 732 koalícia Frankov, Longobardov, Sasov a Frízov pod velením Karola Martela v bitke pri Tours a Poitiers v juhozápadnom Francúzsku. Byzantínci však zostali pod tlakom neustálych, pretrvávajúcich útokov džihádistov.

Neskôr sa moslimom podarilo dobyť aj Strednú Áziu, západnú Indiu, východnú Afriku, západnú Afriku, Anatóliu, Balkán, Malajziu a Indonéziu. Týmto spôsobom splnili mandát stanovený v Koráne na šírenie islamu po celom svete.

Počas tohto džihádu bolo zabitých milióny kresťanov (predovšetkým na Blízkom východe, v Malej Ázii a severnej Afrike); polovica hinduistickej civilizácie bola zničená a desiatky  miliónov hinduistov bolo zabitých; budhizmus pozdĺž Hodvábnej cesty bol zničený, pričom bolo zabitých niekoľko  miliónov budhistov; a tiež milióny stúpencov afrických domorodých náboženstiev prišlo o život.

Podmanenie

Všade, kde sa stúpenci islamu ujali moci, sa zapojili do  činov namierených proti iným náboženstvám. V Jeruzaleme postavili svoju mešitu na mieste, kde kedysi stál židovský chrám. V Ajódhji v Indii zničili významný hinduistický chrám a na jeho mieste postavili mešitu. A po dobytí Konštantínopolu premenili Hagiu Sofiu – najdôležitejší kostol ortodoxných kresťanov – na mešitu.

Takto boli kresťania pred križiackymi výpravami vystavení islamským útokom približne štyristo rokov. Podľa odhadov stredovekého historika Thomasa Maddena sa do jedenásteho storočia približne dve tretiny kresťanských území dostali pod vládu islamských síl.

Neúprosná islamizácia týchto regiónov bol stáročný proces, ktorý sa začal uchopením moci moslimskými vládcami. A zrejme sa tento proces hlboko vryl do génov moslimov, lebo ho rafinovane a úspešne realizujú v súčasnej Európe.

Arabský jazyk a islamská ideológia sa čoraz viac presadzovali na dobytých územiach prostredníctvom politickej a vojenskej sily. Na zabezpečenie efektívnosti sa často prijímali osvedčené administratívne systémy Byzantskej a Perzskej ríše.

Väčšina učencov v arabskej ríši – ktorých postkolonialistický mainstream vykresľuje ako moslimov – boli pôvodne byzantskí kresťania. Boli to oni, ktorí zachovali staroveké grécke vedomosti, ktoré sa v stredoveku stratili v Európe takmer úplne.

Kresťania dlho tvorili väčšinu na dobytých územiach. Zatiaľ čo islamský zákon predpisuje smrť pre polyteistov a ateistov, nasledovníci „náboženstiev knihy“ (teda Židia a kresťania, ktorí zakladajú svoju vieru na Starom zákone) môžu žiť – za predpokladu, že sa pokorne podriadia islamskej vláde.

Stali sa takzvanými dhimmi – občanmi druhej kategórie vystavenými rôznym formám diskriminácie a obťažovania. Bolo im zakázané nosiť zbrane a nikdy sa nemohli brániť častým, útokom páchaným moslimami (odpor sa trestal smrťou). Boli povinní platiť dodatočné dane kľačiac a pritom boli rituálne biti.

Neustále ponižovanie a ekonomický tlak špeciálnych daní povzbudzovali ku konverzii na islam a boli kľúčovými faktormi postupnej islamizácie kresťanských území.

K tomu sa pridalo usadzovanie Arabov ako vládnucej triedy a systematické únosy „neveriacich“ žien, ktoré slúžili ako druhé alebo tretie manželky moslimských mužov. Deti z takýchto zväzkov boli vždy moslimské (naopak, moslimským ženám je zakázané vydať sa za „neveriacich“ mužov).

Islamizácia dostala veľký impulz, keď sa Káhira pod vládou Fátimovcov rozvinula na novú islamskú metropolu. V čase križiackych výprav bol demografický vývoj Egypta na pokraji krachu.

V neskorom stredoveku (13. a 14. storočie) sa za vlády Mamlúkov zintenzívnil ekonomický tlak (prostredníctvom ešte vyšších daní pre nemoslimov). Toto bolo zhoršené masívnym prenasledovaním. Tieto dva faktory viedli k tomu, že sa pôvodné koptské obyvateľstvo stalo menšinou vo vlastnej krajine, v Egypte. Dnes tvoria Kopti sotva 10 percent Egypťanov. Ich dievčatá majú stále na predlaktí vytetovaný kríž, ktorý im má pripomínať ich kresťanské dedičstvo, aj keď sú unesené (čo sa deje dodnes).

Dôvody križiackych výprav

Počas štyroch storočí katolícki kresťania zväčša nečinne sledovali postupné vyhladzovanie svojich pravoslávnych bratov v Byzancii. Prečo teda boli križiacke výpravy spustené „náhle“ v 11. storočí?

Jedným z prispievajúcich faktorov boli mocenské boje v Európe. Pápež Urban II. sa spoliehal predovšetkým na Francúzsko (a na kresťanské časti Španielska a časti Talianska), zatiaľ čo protipápež Klement III. mal za sebou Nemecko, severné Taliansko a Anglicko.

V tejto situácii sa Urban snažil o zmierenie s Byzanciou – a výzvou na križiacku výpravu sa etabloval ako vodca kresťanstva.

Hlavným dôvodom, prečo sa križiacke výpravy začali v 11. storočí, však bola intenzívnejšia agresia stúpencov islamu proti kresťanstvu.

Už v roku 1009 kalif al-Hakim nariadil zničenie Chrámu Božieho hrobu v Jeruzaleme, najsvätejšieho miesta pre kresťanov.

Tiež v 11. storočí Seldžukovia, islamizované turkické kmene zo Strednej Ázie, zdevastovali kresťanské Arménsko.

V roku 1071 utrpela Byzancia katastrofálnu porážku proti Seldžukom v bitke pri Manikerte. V dôsledku toho Byzancia stratila väčšinu Malej Ázie. Seldžukovia potom začali útočiť a zabíjať kresťanských pútnikov (pravoslávnych aj katolíckych).

V roku 1095 bola situácia Byzancie taká zúfalá, že cisár Alexios I. požiadal o pomoc katolíckych kresťanov. Pápež Urban II. zareagoval vo Francúzsku na synode v Clermonte svojou historickou výzvou na začatie križiackych výprav.

Urban predniesol v Clermonte strhujúci prejav pred obrovským davom, v ktorom bolo veľa biskupov a rytierov. Zachovalo sa nám niekoľko verzií tohto prejavu. Podľa týchto záznamov vyzýval na oslobodenie východných kresťanov, obnovenie bezpečnosti pútnikov a znovudobytie Jeruzalema. Na rozdiel od občasných tvrdení jeho prejav nevyzýval na konverziu moslimov.

Motívy účasti sa značne líšili. Hlavný politický diskurz často uvádza chamtivosť, ale toto je jednostranný pohľad. Hoci je pravda, že mladší synovia šľachticov – ktorí nemali právo zdediť žiadnu pôdu – mali záujem o získanie léna na Východe, šľachtici si museli tiež financovať svoju vlastnú účasť na križiackej výprave, pričom často predávali značné časti svojich majetkov, aby tak mohli urobiť.

Motivácia bola teda pravdepodobne zmesou sebectva a idealizmu.

Je tiež dôležité mať na pamäti, že stredoveká európska spoločnosť bola oveľa nábožensky orientovanejšia ako dnešná; v dôsledku toho zohrávali náboženské motívy oveľa významnejšiu úlohu. V tejto súvislosti Urban účastníkom sľúbil odpustenie ich hriechov (hoci sa to nevzťahovalo na smrteľné hriechy). Nakoniec bolo sedliakom sľúbené, že na Východe neexistuje nevoľníctvo a že tam môžu žiť ako slobodní farmári.